Keď hudba prestane byť iba hudbou
Po Wagnerovi treba trochu skľudniť. Niekedy si pustíš skladbu, ktorú poznáš, a nič zvláštne sa nestane. Potom príde iná interpretácia a zrazu si niekde úplne inde. Nie preto, že orchester hrá hlasnejšie alebo nahrávka má viac basov. Jednoducho sa zmení svet, ktorý počuješ. A taký je aj Jean Sibelius a jeho hudba.
Túlačky k Jeanovi Sibeliovi som začal jeho Tapiolou v podaní Herberta von Karajana. Technicky všetko sedelo, orchester bol disciplinovaný, hudba mala jasnú architektúru. Lenže zostal som trochu chladný.
Potom prišiel Neeme Järvi a Göteborgský symfonický orchester. A zrazu sever.
Järviho Jean Sibelius
Järviho Sibelius je zo všetkých mojich doterajších posluchových objavov najviac rozvláčny, snový a melancholický. Neeme Järvi sa nikam neponáhľa. Hudba sa pomaly vynára, jednotlivé motívy akoby chvíľu váhali, či vôbec majú prehovoriť. Nie je to les namaľovaný ostrými kontúrami. Skôr krajina, ktorú tušíš za hmlou.
A práve to ma na ňom bavilo najviac. Niekedy sa v hudbe zdanlivo nič nedeje, no keď sa skončí, máš pocit, že si sa odniekiaľ vrátil.
Colin Davis a Decca. A zrazu cítiš aj vzduch
Potom som sa vrátil ku Colinovi Davisovi a Bostonskému symfonickému orchestru. Tapiola, Decca records. A darmo, Decca je Decca.
Zvuk má priestor, hĺbku a farby, ktoré sa nestrácajú ani v tichých pasážach. Orchester je čitateľný, jednotlivé vrstvy do seba zapadajú a veľké gradácie majú na Canore váhu bez toho, aby sa všetko zlialo do jednej mohutnej masy.
Davisov Sibelius je oproti Järvimu pevnejšie vystavaný. Menej snívania, viac architektúry, no tajomstvo zostáva. Karajan, Davis a Järvi tak neponúkajú tri stupne kvality, ale tri odlišné spôsoby, ako vstúpiť do tej istej krajiny.
A potom som si pustil Davisovu Pohjolinu dcéru s Londýnskym symfonickým orchestrom. Wau. Ďalší dôkaz, že Sibelius dokáže rozprávať veľký príbeh bez toho, aby nám ho musel vysvetľovať slovami.
Čo vlastne počúvame?
Sibelius nekomponuje prírodu ako pohľadnicu. Skôr v nás vytvára pocit priestoru, samoty a niečoho, čo je väčšie než človek. Orchester sa niekedy správa ako krajina: jednotlivé zvukové vrstvy sa objavujú, miznú a menia perspektívu. A ticho nie je prestávka. Je súčasťou príbehu.
Preto má zmysel skúšať rôzne interpretácie. Jedna ti ukáže stavbu skladby, druhá jej farby a tretia ťa nechá chvíľu blúdiť. Nemusíš rozhodnúť, ktorá je najlepšia. Stačí si všimnúť, čo v tebe každá z nich otvorí.
A možno práve v tom je čaro dobrej nahrávky. Neupozorňuje na seba. Počúvaš hudbu a technika, ktorá ju sprostredkúva, postupne zmizne.
Jean Sibelius: audiofilské skvosty
Veľký symfonický príbeh: Najprístupnejší vstup do Sibeliovho sveta. Melodická, dramatická a v závere nádherne vzletná hudba, v ktorej orchester postupne skladá jednotlivé motívy do veľkého celku. Počúvaj, ako sa nenápadné nápady menia na mohutný zvukový oblúk a ako sa v gradácii vrstvia sláčiky, dychy a tympany.
Husle na hrane ľudského hlasu. Sibelius tu spája virtuóznu techniku s chladnou, takmer osamelou lyrikou. Husle sa vynárajú z orchestrálnej hmly a chvíľami znejú, akoby improvizovali v priestore, ktorý nemá pevné hranice. Hľadaj prirodzenosť sláčika, jemné zmeny farby tónu a presné oddelenie sólových huslí od orchestra.
Ticho, ktoré má vlastnú farbu. Ideálna skladba na neskorý večer. Osamelý anglický roh spieva nad tmavým orchestrálnym podkladom a hudba sa rozvíja tak pomaly, že začneš vnímať aj drobné zmeny v pozadí. Sleduj priestor medzi nástrojmi, jemné dozvuky a to, ako sa napätie udržiava bez veľkých dynamických gest.
Temnota, ktorá nepotrebuje vysvetlenie. Toto už nie je Sibelius pre každú náladu. Hudba je strohá, vnútorná a miestami až nehostinná. Práve preto je fascinujúca: počúvaj najmä prvú a tretiu časť, kde napätie vzniká z harmonických treníc, ticha a nečakaných zmien orchestrálnej farby. Audiofilsky je to skúška rozlíšenia detailov bez straty celistvosti hudby.
Orchester ako živá krajina. Sibelius tu dokáže z niekoľkých motívov vybudovať celý svet. Hudba sa vlní, zhustne, na okamih sa rozjasní a opäť zmizne v temnote. Všímaj si vrstvenie sláčikov, hlboké tóny a jemné pohyby v pozadí, ktoré pri menej priehľadnej nahrávke ľahko zaniknú. Skús Järviho pre snovú melanchóliu a Colina Davisa s Bostonskými symfonikmi pre priestor, farebnosť a pevnú architektúru.
Ak ťa chytí Sibeliova schopnosť maľovať zvukom, určite si vypočuj aj Pohjolinu dcéru (Pohjola’s Daughter) a Oceánidy (The Oceanides). Prvá je dramatickejšia a takmer symfonická, druhá pripomína pohyb mora bez toho, aby ho Sibelius opisoval doslovne. Obe ukazujú, že jeho hudba dokáže vytvárať priestor a pohyb bez tradičného rozprávania príbehu.
Audiofill nahrávka večera
Na večer by som ostal pri Neeme Järvim.Pre večerný AudioKult vyberám Sibeliovu Labuť z Tuonely (The Swan of Tuonela). Dlho som váhal, či nezvoliť 3 časť Štvrtej symfónie Il tempo largo, ale tá je trochu temnejšia a nasiaknutá vnútorným nepokojom.
Labuť z Tuonely je prístupnejšia na pokojný večer a Järvimu dáva priestor pre jeho snový, melancholický rukopis. V centre stojí anglický roh, ktorý vedie dlhú, osamelú melódiu nad tlmeným orchestrálnym prúdom.
Všímajte si najmä osamelý hlas tohto anglického rohu, ktorý sa akoby vznášal nad takmer nehybným orchestrom a jemné zmeny farieb v sláčikoch. Dobrá nahrávka tu nemusí ohurovať mohutnými basmi ani efektnou dynamikou; jej čaro spočíva v hĺbke priestoru, prirodzenom dozvuku a v tom, ako dlho dokáže udržať napätie aj pri veľmi tichej hudbe. Je to ideálna skladba na večer, keď už nechceme ďalšie podnety, ale skôr chvíľu zostať sami so svojimi myšlienkami.
Dobrá interpretácia ti ukáže skladbu. Veľká interpretácia ťa prenesie na miesto, ktoré skladateľ nikdy nemusel pomenovať.
A keď sa po skončení Tapioly ešte chvíľu pozeráš do prázdna, možno si Sibeliusa konečne začul. V ďalšej časti AudioKultu sa vyberieme za chrapľavým hlasom Hansa Theesinka