Po úteku k neoklasike sa vráťme k hudobným základom. Sú hudobné diela, ktoré sa dajú počúvať cez deň. A potom sú také, ktoré si pýtajú večer. Chopinove nokturná patria do tej druhej skupiny. A práve im venujeme dnešný Audiokult.
Nie preto, že by boli smutné. A už vôbec nie preto, že Chopin napísal hudbu pre noc. Nokturno je skôr zvláštny hudobný priestor, v ktorom sa nič nemusí ponáhľať. Klavír nemusí dokazovať svoju silu. Melódia môže zostať takmer sama a niekoľko tónov dokáže povedať viac ako celý orchester.
A práve preto sú nokturná nádherným materiálom aj pre High-End.
Fryderyk Chopin nepotreboval veľa
Keď si odmyslíme všetku romantickú legendu okolo Fryderyka Chopina, zostane pred nami fascinujúco moderný skladateľ:
Klavír, melódia, harmónia, gradácia a ticho ale najmä: neuveriteľná citlivosť na čas.
tak by som charakterizoval Chopinové nokturná
Chopin dokázal vytvoriť pocit, že pravou rukou niekto spieva a ľavou iba veľmi potichu drží svet pohromade. To je možno dôvod, prečo jeho nokturná dodnes nepôsobia ako múzejný exponát. Nemajú v sebe potrebu byť veľké. Sú intímne.
A intímnosť je jedna z najťažších vecí, ktoré môže reprodukčný systém preniesť.
Rubinstein: keď Chopin jednoducho dýcha
Ak by som mal vybrať jednu interpretačnú referenciu, začal by som Arturom Rubinsteinom.
Jeho stereo nahrávky Chopinových nokturien (RCA, stereo z rokov 1965–1967) majú dnes už svoj vek, ale práve to je na nich zaujímavé. Rubinstein nepotrebuje Chopina preháňať. Jeho rubato nepôsobí ako efektné spomaľovanie, ale ako prirodzené dýchanie hudby.
Pozn. Rubato je chvíľa, keď si klavirista dovolí trochu „ukradnúť čas“ – melódiu na okamih pribrzdí, inde ju nechá plynúť. Pri Chopinovi je to spôsob, akým hudba dýcha.
A klavír?
Nie je dokonale chirurgicky ostrý. Nemá moderný digitálny lesk. Ale má charakter.
Rubinsteinov Chopin je pritom zvláštne nesentimentálny. Je vrúcny, spevný a pokojný, ale nikdy sa nesnaží poslucháča citovo vydierať.
To je podľa mňa veľké umenie.
Ivan Moravec: ešte bližšie k uchu
Veľmi ma teší, že medzi referenčné nahrávky musím zaradiť aj nášho klavíristu Ivana Moravca. Ak Rubinstein rozpráva, Ivan Moravec šepká.
Jeho Chopin má nádhernú farebnosť a neuveriteľnú citlivosť dotyku. Je to interpretácia, pri ktorej sa oplatí počúvať nielen melódiu, ale samotný klavír.
Ako sa tón začína, mení jeho intenzita, ako dlho zostáva vo vzduchu. A ako pedál spojí dva tóny, ktoré by na papieri mohli vyzerať úplne oddelene.
A zrazu pochopíme, že Moravcovo nokturno nie je jednoduchá melódia zahraná na klavíri. Je to práca s časom.
A potom príde otázka High-Endu
Práve Chopinove nokturná sú výborným testom pre Canor a Hifiman. Má tu High-End vôbec zmysel? Má. A počuteľný.
Nie preto, že zreprodukuje presne extrémne basy alebo obrovský dynamický rozsah.
Práve naopak.
Chopinove nokturá sú takmer nemilosrdne jednoduché ale ich interpretácie môžu byť mimoriadne odlišné.
Počúvajte dotyk klávesu, dozvuk, mikrodynamiku a priestor okolo klavíra. Sledujte, či systém dokáže rozlíšiť silnejší a slabší úder bez toho, aby z klavíra urobil sterilný analytický nástroj.
A potom skúste počúvať ľavú ruku.
Ak ju systém iba reprodukuje, počujete basy. Ak ju reprodukuje dobre, začneš počuť oporu, pulz a dýchanie celej skladby. A to je veľký rozdiel.
Stephen Hough: keď príde moderný zvuk
Možno najlepšíu lekciu pre audiofilov nadelí Stephen Hough. Moderná nahrávka. Moderná technika. Viac detailov. Čistejší priestor. Presnejšie zachytený klavír.
Je to ideálna príležitosť položiť si jednu z našich obľúbených otázok:
Je technicky lepšia nahrávka aj hudobne lepšia?
Nemusí byť. Hough nám môže ukázať viac z nástroja. Rubinstein nám možno ukáže viac z človeka.
A práve porovnanie týchto dvoch svetov je na High-Ende oveľa zaujímavejšie ako hľadanie víťaza.
Claudio Arrau a jeho temnota
Musím spomenúť Chopinove nokturná v interpretácii Claudio Arrau. Jeho Chopin je oveľa hlbší, tmavší a pomalší. Ak Rubinstein spieva, Arrau skôr rozpráva. Pre mňa temer meditačný zážitok.
A ktoré nokturno si pustiť?
Ak začínate s Chopinovými nokturnami, nešiel by som podľa čísel opusov. Vybral by som si niekoľko rôznych nálad.
- Op. 9 č. 2 – asi najznámejšie nokturno. Nie ako povinnú jazdu, ale ako ukážku toho, čo Chopin dokázal urobiť z jednoduchej spevnej línie.
- Op. 27 č. 2 – viac farby, viac priestoru, viac vnútorného pohybu.
- Op. 48 č. 1 – tu už Chopin ukazuje svoju dramatickejšiu tvár. Menej salónu, viac veľkého vnútorného príbehu.
- A potom Op. 62 č. 1 a 2. Neskorý Chopin. Menej efektný, ale o to fascinujúcejší.
Nakoniec by som sa pokojne vrátil k tomu prvému, čo sme počuli. Možno sa zmenilo len to, čo počujeme.
Audionahrávka večera
Artur Rubinstein – Chopin: The Nocturnes
Toto by som si večer pustil na slúchadlá. Nie príliš nahlas.
A tentoraz by som vôbec neriešil, či je nahrávka stará, či má moderný mastering alebo či by dnešné štúdio dokázalo zaznamenať klavír technicky dokonalejšie.
Počúval by som, či klavír dýcha. Či medzi tónmi zostáva priestor. Potom by som si vybral jedno (napr. to rtodoxne známe opus 9. č. 2) a vypočul by som si postupne zmeny v interpretácii Rubinsteina, Hougha, Arrua a nakoniec Moravca. Obchádza ma hrdosť pri predstave, že medzi top interpretov môžem zaradiť aj čechoslováka. Ivan Moravec patrí medzi interpretačnú elitu. (Áno som federalista)
A potom si vyberte ktorékoľvek nokturno s kýmkoľvek a užite si ho.
Hlavne, či po niekoľkých minútach prestanete počúvať interpreta, jeho klavír a svoje slúchadlá.
A zostane iba Chopin.
Pretože možno práve vtedy High-End splnil svoju jedinú skutočne dôležitú úlohu: zmizol.