Sú nahrávky, pri ktorých človek chvíľu tápe a až po chvíli si uvedomí, že počúva vlastne klasickú hudbu. Lenže vôbec tak neznie. Žiadny veľký symfonický úvod. Žiadne dramatické gesto dirigenta. Žiadny pocit, že o chvíľu príde Beethoven alebo Mahler a niekto nám začne nadelovať dejiny hudby. Presvedčil ma o tom Jóhann Jóhannsson a Adam Wiltzie.
Pustíš si nahrávku Friendship Survival Guide a zistíš, že sláčiky, klavír, orchestrálne farby a dlhé harmonické plochy môžu pôsobiť neuveriteľne moderne.
A možno ešte dôležitejšie: môžu pôsobiť úplne prirodzene.
Klasika bez rámu
Jóhann Jóhannsson patrí medzi skladateľov, ktorí veľmi elegantne rozmazali hranicu medzi koncertnou hudbou, filmovou hudbou, elektronikou a ambientom. Adam Wiltzie sa pohybuje v podobnom priestore už desaťročia.
Ich hudba nepotrebuje veľké melódie, aby fungovala. Niekedy stačí jeden tón, ktorý sa pomaly mení. Sláčiková plocha, ktorá sa takmer nebadane posúva. Elektronická vrstva, ktorú si najprv ani neuvedomíš.
Je to hudba, ktorá sa neponáhľa.
A práve preto môže byť na dnešnú dobu paradoxne veľmi moderná.
Veď žijeme vo svete, kde všetko bliká, upozorňuje, kričí a chce našu pozornosť. A potom príde hudba, ktorá nám desať minút takmer nič „nerobí“.
A zrazu ju počujeme.
Pärt, Jóhann Jóhannsson, Wiltzie…
Keď sa na túto hudbu pozrieme z väčšej diaľky, začne byť zaujímavá jedna línia.
- Arvo Pärt
- Henryk Górecki
- Jóhann Jóhannsson
- Adam Wiltzie
A potom Max Richter, Nils Frahm a množstvo ďalších súčasných autorov.
Nie je to jedna hudobná škola. Ani jednotný štýl.
Spája ich však niečo podstatné: klasické hudobné myslenie prestáva byť viazané na klasický spôsob prezentácie.
Sláčiky už nemusia hrať iba to, čo si predstavujeme pod sláčikovou sekciou orchestra. Klavír nemusí byť koncertným nástrojom v tradičnom zmysle. Elektronika nemusí znamenať tanečnú hudbu. A ticho nemusí byť iba prestávkou medzi dvoma tónmi.
Môže byť samotnou súčasťou kompozície.
Arvo Pärt vytvára priestor tichom
Pri Arvo Pärtovi je to počuť možno ešte výraznejšie. Jeho hudba nepotrebuje veľa materiálu. Potrebuje priestor.
Spiegel im Spiegel je v tomto zmysle takmer radikálna skladba. Nie preto, že by bola komplikovaná. Práve naopak. Niekoľko tónov, pauzy, opakovanie a čas.
Človek si pri nej môže uvedomiť zvláštnu vec: moderná hudba nemusí byť moderná tým, že používa viac technológií, viac zvukov alebo komplikovanejšie postupy. Niekedy je moderná jednoducho tým, že sa odváži nerobiť nič navyše.
A potom príde Adam Wiltzie
Pri Friendship Survival Guide sa tento svet posúva ešte ďalej.
Orchestrálny zvuk už nie je iba zaznamenaný. Je vrstvený, upravovaný, opakovaný a zasadený do priestoru. Hudba sa miestami správa takmer ako obraz. Niečo sa objaví, niečo zmizne, niečo naopak zostane visieť vo vzduchu.
A práve tu sa podľa mňa začína zaujímavá otázka pre High-End.
Nie: koľko detailov dokáže systém reprodukovať?
Ale:
dokáže reprodukovať priestor medzi detailmi?
Dokáže nechať tón doznieť? Zachytiť mikrodynamiku, ktorá spôsobí, že plocha nie je iba plocha, ale živý zvuk? Áno, to je hudba, na ktorej sa dá testovať vzduch.
Malá jazzová odbočka ♫ Vypočujte si duet Vincenta Peiraniho a Emile Parisiena Abrazo. (Act music, 2019) Hneď prvú skladbu. Crave. Cítite ako sa hudba chveje?
Možno klasiku jednoducho počúvame nesprávne
Často počúvame o tom, že mladí ľudia nemajú vzťah ku klasickej hudbe.
Možno.
Ale možno im niekedy iba ponúkame klasickú hudbu zabalenú do predstavy, ktorá vznikla pred desiatkami rokov.
Čierny oblek, koncertná sála, dirigent, potlesk….
A potom im pustíme Jóhanna Jóhannssona, Pärta, Wiltzieho alebo Richtera a zrazu sa ukáže, že hranica medzi „klasikou“, filmovou hudbou, ambientom a elektronikou je oveľa tenšia, než sme si mysleli.
A možno človek, ktorý celý život tvrdil: „Klasickú hudbu nemusím,“ iba ešte nenašiel tú svoju.
Čo si teda pustiť? Neoclassical
Ak chcete tento svet preskúmať, nezačal by som playlistom „Best of Neoclassical“.
Začal by som pomaly.
- Arvo Pärt – Spiegel im Spiegel
- Potom Jóhann Jóhannsson – Orphée.
- A potom A Winged Victory for the Sullen, projekt Adama Wiltzieho, kde sa tento svet medzi komornou hudbou a ambientom rozvinie ešte ďalej.
- A nakoniec Friendship Survival Guide.
Nie ako hudbu do pozadia. Skôr ako experiment. Stíšiť svet. Stíšiť svetlá. Nasadiť slúchadlá. A chvíľu počúvať, čo sa deje medzi tónmi.
Pretože možno práve tam začína jedna z najzaujímavejších podôb dnešnej klasickej hudby.
Klasika totiž nemusí znieť ako klasika, aby bola klasickou hudbou.
A niekedy dokonca platí opačne:
Čím menej sa snaží znieť ako klasika, tým modernejšie môže pôsobiť.
Audionahrávka večera
Ak máte chuť skočiť do toho plnými nohami voľte nahrávku Jóhann Jóhannsson, Adam Wiltzie, Friendship Survival Guide.
Pri Friendship Survival Guide by som na Canore a Hifimanoch nehľadal efektné basy ani obrovskú zvukovú scénu, ale skôr to, čo sa deje medzi tónmi. Počúvajte dozvuk, ticho a mikrodynamiku – či sa veľké zvukové plochy jemne menia a nezlievajú do jednej kaše.
Všímnite si textúru sláčikov a jednotlivé vrstvy, ktoré sa objavujú v rôznych hĺbkach priestoru. Dobrý systém by mal vytvoriť prirodzený priestor bez toho, aby naň upozorňoval. Zároveň necháva vyniknúť aj tie najjemnejšie zvukové detaily. ćasto krát sme riešili či Hifimn Oganic alebo HE 1000. Toto je priestor skôr na HE 1000.
A napokon ten možno najdôležitejší test: po chvíli by ste mali prestať počúvať slúchadlá a začať počúvať samotnú hudbu. 🙂 Pekný hudobný zážitok prajem.