Po architektúre a matematickej čistote Bachovho Dobre temperovaného klavíra spravíme v AudioKulte ostrý strih. Vraciam sa ku koreňom – k fenoménu Ozzyho Osbourna a kapele Black Sabbath, na ktorej prvom albume z roku 1970 som vyrastal a ktorá stála pri samom zrode mojej muzikálnosti. Nedávno som na Silvestra pozeral na STV2 jeden z ich posledných koncertov v Austrálii. Popri ich masívnom, temnom sounde zneli aj legendy ako AC/DC len ako malé pojašené deti. Ten zvuk mal aj po desaťročiach neskutočnú váhu.
Mnoho audiofilov robí chybu, že na svojich zostavách počúva len sterilné, akusticky perfektné nahrávky cinkajúcich činelov a komorných klavírov. No skutočný test aparátu nastáva vtedy, keď mu pustíte surový, analógový heavy metal zo začiatku 70. rokov.
Black Sabbath nebola kapela, ktorá chcela znieť pekne. Chceli znieť ťažko, temne a nekompromisne. A práve na našom reťazci (Canor Crius -> HiFiMAN Organics) sa ukáže, že pod tou vrstvou skreslených gitár sa skrýva neuveriteľne organická, dýchajúca jazz-rocková rytmická sekcia.
Prečo Black Sabbath preverí vašu aparatúru?
Málokto si uvedomuje, že Bill Ward aj Geezer Butler vychádzali z jazzu a blues. Keď si pustíte skladbu ako Fairies Wear Boots alebo War Pigs, nepočujete len strojový metronóm. Počujete pružný, swingujúci groove, v ktorom Wardove bicie dýchajú v reálnom prostredí štúdia a Butlerova basa maľuje hustý, vrčivý podklad.
Tony Iommi prišiel v mladosti o končeky dvoch prstov, čo ho prinútilo podladiť gitaru a použiť tenšie struny. Vytvoril tak unikátny, temný a masívny tón. Na slúchadlách s rýchlym planárnym meničom tento tón netlačí v húštine skreslenia, ale zachováva si presnú textúru – počujete vibráciu strún aj lampové presýtenie gitarového aparátu.
Ak chce niekto vidieť, ako dokázala táto kapela narábať s priestorom, tichom a mikrodynamikou, skladba Planet Caravan z albumu Paranoid (1970) je povinnosť. Sledujte jemné bongá znejúce z hĺbky priestoru, čistú jazernú gitaru a Ozzyho hlas prehnaný cez Leslie reproduktor, ktorý sa točí okolo vašej hlavy. Je to čistá, psychydelická neoklasika 70. rokov, pri ktorej okamžite pochopíte, že títo chlapci boli vizionári.
Ako si Black Sabbath vychutnať na High-Ende?
Nepotrebujete hľadať prekomprimované moderné remastre. Siahnuť treba po pôvodných analógových masteroch (ideálne hi-res re-edície od Sanctuary / Vertigo alebo vinylové ripy).
- Black Sabbath – Black Sabbath (1970): Titulná skladba s dažďom, kostolným zvonom a ikonickým tritonusovým riffom („diabol v hudbe“). Test podania priestoru a mikrodetailu kvapiek vody.
- Master of Reality (1971): Into the Void a Children of the Grave. Hlboké podladenie gitár, ktoré preverí pevnosť a rýchlosť basového pásma vašich slúchadiel.
Audionahrávka večera
Pustite si titulnú skladbu „Black Sabbath“ z rovnomenného debutového albumu z roku 1970 v Hi-Res Lossless kvalite.
Čo počúvať a prečo vás to dostane:
Skladba sa začína šumom hrmenia a hustého dažďa. Na slúchadlách počujete presný priestor a odraz zvonu v diaľke. A potom udrie prvý Iommiho riff…
Sledujte, ako sa k nemu pridá Butlerova basa a Ozzyho naliehavý spev. Skladba postupne zrýchľuje do divokého finále. Je to okamih, kedy pochopíte, kde sa zrodila celá moderná tvrdá hudba – nie v počítači, ale v surovej analógovej energii štyroch chalanov z Birminghamu.
Black Sabbath – to je rýdza, ťažká, nekompromisná katedrála temnoty. Keď Ozzy na pódiu zakričí svojím prenikavým, naliehavým hlasom, mávm zimomriavky po celom tele. Žiadna póza, len surová, gigantická akustická masa.
Aj preto sme mu radi v AudioKulte venovali tento priestor. Ale nebojte. Už v ďalšom diely sa pozrieme pozorne na Nibelungov prsteň a Richarda Wagnera.