Sú hudobné diela, ktoré človek počúva ako skladby. A potom sú také, pri ktorých si po chvíli začne uvedomovať, že počúva celý hudobný svet. Bachov Dobre temperovaný klavír patrí k tým druhým.
Na prvý pohľad je to jednoduché: 24 prelúdií a 24 fúg v prvej knihe, od C dur cez všetky durové a molové tóniny až späť k H mol. A potom ešte jedna takáto cesta v druhej knihe.
Lenže za týmto systémom sa skrýva oveľa hlbší Bachov cieľ: zahrať hudbu na klavíri bez ladenia cez všetky tóniny.
Najprv problém s ladením
Dnes sme zvyknutí na klavír, ktorý je naladený tak, aby sme mohli bez problémov hrať v C dur, Fis dur, B dur alebo v ktorejkoľvek inej tónine. V Bachovej dobe to také jednoduché nebolo.
Staršie systémy ladenia uprednostňovali niektoré tóniny pred inými. Keď sa ladenie prispôsobilo jednej skupine tónov, inde mohli vzniknúť nepríjemné disharmónie. Nebolo teda úplne jedno, v akej tónine skladateľ písal.
A práve tu prichádza dobre temperovaný klavír a jeho ladenie.
Bachov Das wohltemperierte Clavier z roku 1722 ukázal, že jeden klávesový nástroj môže byť nastavený tak, aby sa dalo hrať vo všetkých dvanástich durových a dvanástich molových tóninách. Nešlo však nevyhnutne o dnešné rovnomerne temperované ladenie; význam slova „wohltemperiert“ je dodnes predmetom diskusie.
A to je na tom krásne. Bach teda nepíše iba 24 skladieb.
On prechádza celou mapou klávesovej hudby.
A kde je v tom klavír?
Tu treba ešte jednu malú historickú odbočku. Keď dnes povieme Dobre temperovaný klavír, automaticky si predstavíme koncertné krídlo Steinway.
Bach však nepísal tieto skladby pre moderný klavír. Slovo Clavier znamenalo všeobecne klávesový nástroj. Mohlo ním byť čembalo, klavichord alebo iný dobový klávesový nástroj.
Moderný klavír preto Bachovi nič „nepokazí“. Naopak, otvorí ďalšiu možnosť.
A práve tu sa začína zaujímavá otázka: „Čo vlastne počujeme, keď Bachove prelúdiá a fúgy hrá moderný klavirista na modernom klavíri?“
Priblížme si najprv pojmy prelúdia a fúga.
Prelúdium a fúga
- Prelúdium je čosi ako pozvanie. Úplne laicky sa dá prelúdium chápať ako otvorenie dverí. Nie je to vždy doslovný úvod. Bach mu často dáva vlastnú podobu, vlastnú náladu a vlastnú logiku. Prelúdium môže byť pokojné, pohyblivé, meditujúce, hravé alebo takmer improvizačné. Je to, akoby povedal: „Pozri, čo sa dá s touto tóninou urobiť.„
Prelúdium je preto často bezprostrednejšie. Počujeme jeden nápad, ktorý sa rozvíja, opakuje alebo premieňa. - A potom príde fúga. Fúga je úplne iný svet. Predstavte si, že jeden človek začne hovoriť krátku vetu. O chvíľu ju zopakuje druhý, potom tretí a štvrtý. Lenže nikto nezostane stáť. Prvý pokračuje ďalej, druhý sa pridá, tretí vstúpi v inom okamihu a všetci spolu vytvoria rozhovor. Presne tak nejako funguje fúga.
Jeden hlas predstaví tému. Potom ju preberie ďalší hlas. A ďalší. A ďalší. Medzitým sa pôvodné hlasy nezastavia. Rozvíjajú tému, odpovedajú si, prepletajú sa a vytvárajú hudobnú sieť.
Preto by som rozdiel medzi nimi povedal ešte jednoduchšie:
Prelúdium je myšlienka. Fúga je rozhovor o tej istej myšlienke.
A Bach je v tomto rozhovore neuveriteľný.
Prečo práve 24?
Prvá kniha Dobre temperovaného klavíra vznikla v roku 1722. Každý pár začína v jednej tónine a postupuje chromaticky nahor: C dur, c mol, cis dur, cis mol a tak ďalej.
Výsledkom je 24 prelúdií a 24 fúg.
O dve desaťročia neskôr Bach vytvoril ešte druhú knihu, ktorá tento koncept zopakovala v ďalších 24 pároch.
Spolu teda 48 prelúdií a 48 fúg.
A práve preto je Dobre temperovaný klavír niekedy označovaný za akýsi „Starý zákon klaviristov“. Nie preto, že by všetky skladby boli monumentálne. Práve naopak. Bach dokáže z niekoľkých minút vytvoriť celý vesmír.
Glenn Gould vs Sviatoslav Richter
Prvýkrát som to zažil pred veľa a veľa rokmi. Ak chcem počuť dobre temperovaný klavír, mám počúvať Glenn Goulda alebo Sviatoslava Richtera?
Odpoveď po rokoch počúvania je trochu nepríjemná: oboch.
Nie preto, že by boli rovnako dobrí. Ale preto, že interpretujú Bacha úplne inak.
Gould: Bach ako dokonale fungujúci mechanizmus
Gouldov Bach je neuveriteľne presný, analytický a často až provokatívny. Nehrá tak, aby vytvoril veľkú romantickú náladu. Skôr máte pocit, že niekto otvoril Bachovu partitúru a zrazu vidíš, ako do seba jednotlivé súčiastky zapadajú.
Každý hlas má svoju identitu. každá nota má svoje miesto. A keď sa rozbehne fúga, Gould dokáže poslucháčovi takmer násilne ukázať celú jej konštrukciu. Je to Bach ako architektúra.
Jeho kompletný záznam prvej knihy začal nahrávať v roku 1962 a jednotlivé nahrávky vznikali počas niekoľkých rokov.
Richter ako živý človek
A potom si pustite Richtera. A zrazu je všetko inak. Richter nie je taký analytický. Jeho Bach má väčšiu váhu, viac priestoru, viac ľudského dychu. Niektoré prelúdiá znejú doslova romanticky.
A fúgy?
Tam sa môže stať niečo fascinujúce. Z toho, čo Gould rozoberá na súčiastky, Richter vytvorí živý organizmus.
- Nehovorí: „Pozri, ako je táto fúga dokonale skonštruovaná.„
- Skôr: „Počúvaj, ako žije.„
Richter nahral prvú knihu v Salzburgu v júli 1970 a druhú knihu v rokoch 1972–1973.
A práve pri Richterovi je zaujímavé, že Bach uňho nie je vždy uhladený a „správny“. Je osobný, niekedy mohutný, niekedy prekvapivo rýchly. Je to interpretácia, ktorá sa nesnaží Bacha vyčistiť od človeka.
Tak kto je lepší? Nesprávna otázka. Gould ti ukáže, ako Bach myslí. Richter ti ukáže, ako Bach cíti.
Najlepšie je pustiť si ich vedľa seba. Ideálne C dur, BWV 846
A počúvať, čo sa stalo.
- Noty sú rovnaké.
- Skladateľ je rovnaký.
- Téma je rovnaká.
Napriek tomu počujete dve úplne odlišné predstavy o tom, čo Bach vlastne znamená.
A práve tu začína High-End
Dobre temperovaný klavír je fantastická High-End skúška. Nie kvôli basom. Nie kvôli obrovskej zvukovej scéne. A už vôbec nie kvôli tomu, aby klavír znel ako klavír „tri metre predo mnou“.
Počúvajte jednotlivé hlasy. Vo fúge sa musíte vedieť orientovať. Keď systém všetko zleje do jednej krásnej, mäkkej klavírnej masy, čosi je zle. Bach sa stratí.
Dobrý systém by mal umožniť sledovať jeden hlas, potom druhý, potom tretí – a pritom stále počuť celok. Počúvajte aj dotyk klávesov, dozvuk tónu a rozdiel medzi tým, keď klavirista tón nechá zaznieť a keď ho odreže.
A potom skúste niečo ešte ťažšie: „Prestaňte počúvať zvuk klavíra a začni počúvať jednotlivé myšlienky.“
Vtedy High-End konečne robí svoju prácu. Zmizne.
Dobre temperovaný klavír: Kde začať?
Ak sa s dobre temperovaným klavírom ešte len zoznamujete, nezačínal by som všetkými 48 skladbami.
Skúste tento malý večerný výlet:
- 1. C dur, BWV 846 – prelúdium a fúga
Úplný začiatok. Jednoduché prelúdium, potom prvá fúga. - 2. c mol, BWV 847
Zrazu úplne iná atmosféra. - 3. cis dur, BWV 848
Ukáže, že Bach vie byť aj neuveriteľne ľahký a pohyblivý. - 4. cis mol, BWV 849
Tu už vstupujeme do oveľa hlbšieho priestoru.
A potom si dajte jeden experiment. Pustite si C dur v Gouldovej a Richterovej interpretácii.
Nie kvôli tomu, aby ste sa rozhodli, kto vyhral. Skúste si skôr položiť otázku:
Kde počujem viac Bacha?
A možno zistíte, že odpoveď sa bude meniť podľa toho, či počúvate prelúdium alebo fúgu.
Audionahrávka večera
Glenna Goulda a Richtera sme už prebrali až moc.
Odporučím vám preto nahrávku Minsoo Sohn, ktorá práve teraz zvukovo i interpretačne hviezdi na Apple Classical. Zrazu už nebudete počuť iba prelúdium a fúgu. Začnete počuť, čo s Bachovou hudbou robí človek, ktorý ju hrá.
A možno práve v tom je čaro dobre temperovaného klavíra. Bach vytvoril systém, ktorý je neuveriteľne presný. Ale nechal v ňom dosť priestoru na to, aby o tristo rokov neskôr mohli klavírni virtuózi hrať tie isté noty a vytvárať pritom úplne odlišné svety.
Prelúdium otvorí dvere. Fúga vás vtiahne dovnútra. A interpret rozhodne, v akom svete sa ocitnete.
Moja „šestica“ ďalších interpretácií dobre temperovaného klavíra
Asi najzaujímavejší tretí pól medzi Gouldom a Richterom. Schiff je mimoriadne čistý, transparentný a architektonický, ale nie tak excentrický ako Gould. Druhá nahrávka pre ECM vznikla v roku 2011 a vyšla v roku 2012; nepoužíva pedál, takže jednotlivé hlasy zostávajú nádherne oddelené. Pri Canore sa dá krásne sledovať dotyk, dozvuk a jednotlivé hlasy. Mimochodom v ECM nájdete aj verziu od Keith Jarretta.
Hewitt hrá na Fazioli a jej Bach je mäkší, farebnejší a ľudskejší. Hyperion uvádza nahrávanie z roku 2008 v Jesus-Christus-Kirche v Berlíne. Kritici vyzdvihujú práve kontrolu dotyku, textúry a dynamiky.
Úplne prvá kompletná nahrávka Dobre temperovaného klavíra. Zvuk je samozrejme historický, takže z High-End hľadiska nenadchne. Ale hudobne je to fascinujúce. Tu si človek uvedomí, že Bach nepotrebuje moderný zvuk, aby bol živý. Je to ukážka, keď technicky „horšia“ nahrávka môže obsahovať viac interpretačnej pravdy než dokonale vyčistená digitálna produkcia. Classical Music ho stále označuje za landmark historickú nahrávku.
Trochu tajný tip. Tureck bola veľmi významná Bachova interpretka. Jej prístup je oveľa pokojnejší a hlbší. V niektorých fúgach ide výrazne pomalšie než Gould alebo Richter a necháva pred vami hudbu doslova rozbaliť. Je to krásny protipól ku Gouldovi: Gould vám ukáže mechanizmus. Tureck ukáže čas.
Gulda dokáže byť veľmi rýchly, inokedy naopak prekvapivo pomalý, používa neobvyklú artikuláciu a nebojí sa Bacha trochu „prekopnúť“. Nie je to interpretácia pre človeka, ktorý chce počuť klasického Bacha.
Leonhardt a Zuzana Ružičková nám pripomínajú, že Bach nepísal Dobre temperovaný klavír pre Steinway. Čembalo odhalí inú stránku hudby – ostrejšiu artikuláciu, menej romantiky a výraznú polyfóniu. Pri fúge to môže byť dokonca návykové. 🙂
Jeho nahrávky Bacha pre Deutsche Grammophon sú novodobý fenomén a z hľadiska zvuku čisto audiofilská lahôdka. Ólafsson hrá Bacha s neobyčajnou, takmer architektonickou jasnosťou a sviežosťou. Žiadny zaprášený akademizmus ani romantické preháňanie s pedálom. Skvelé.
V ďalšom diele AudioKultu sa budeme venovať totálnemu protipólu. Vyrástol som totiž na Ozzym a Black Sabbath.