Po Bachovi a symfonických orchestroch trochu odľahčíme. V dnešnom Audiokulte trochu odbočíme od klasiky a súčasnej hudby. Do spevu, jazzovania asoulu. A začnem pri chlapcovi, ktorý mal v roku 1962 dvanásť rokov a už vtedy vedel o hudbe viac, než by bolo slušné. Volal sa Stevie Wonder a stal sa fenoménom doby.
Väčšina z nás pozná Stevieho Wondera ako autora hitov Superstition, Sir Duke, Isn’t She Lovely, Ebony and Ivory, či I Just Called to Say I Love You. Lenže ak ho chcete naozaj počuť, skúste sa vrátiť oveľa ďalej. Ešte pred veľkými albumami, syntetizátormi a štúdiovou dokonalosťou.
K albumu The Jazz Soul of Little Stevie.
Najprv si pustite živé Fingertips (live z roku 1962) A možno pochopíte, prečo sa dnes nechcem rozprávať len o jednom z najúspešnejších soulových spevákov. Chcem sa rozprávať o tom, odkiaľ sa vlastne berie soul.
Čo ak je štúdiovka horšia?
Audiophilovia to poznajú. Čistejší zvuk. Menej šumu. Väčšia dynamika. Lepšie rozlíšenie. Presnejšie basy. Širšia stereo scéna.
A potom si pustíte starú živú nahrávku, ktorá je technicky úplne inde – a zrazu sedíte bližšie k hudbe. Presne toto sa mi stalo pri dvoch verziách Fingertips. Tej Live a tej štúdiovej.
Existujú štúdiové a neskôr remastrované verzie, ktoré sú technicky uhladenejšie. Ale živá verzia z roku 1962 má niečo, čo sa remasterom nedá vyčistiť ani vylepšiť.
Život.
Počujete publikum. Počujete reakcie. Počujete mladého Stevieho Wondera, ako na ne reaguje. Hlas nie je dokonale kontrolovaný. Harmonika nie je chirurgicky umiestnená v stereo priestore. Všetko sa trochu hýbe.
A práve preto to funguje.
Nie je to dokonalá reprodukcia hudby. Je to udalosť. Fenomén. Zjav.
Prečo práve Stevie Wonder?
Stevie Wonder je fascinujúci práve vtedy, keď zabudnete na všetky jeho hity. Dokonca lepšie ak zabudnete a sústredíte sa na jeho rannú torbu, ktorá nie je tak poznačená komerčnými tlakmi a uhladenosťou.
Na začiatku kariéry totiž ešte nie je „Stevie Wonder“, legenda, skladateľ, producent a hviezda Motownu. Je to Little Stevie.
A práve The Jazz Soul of Little Stevie považujem za jeden z kľúčov k pochopeniu fenoménu Stevi Wondera.
Je zvláštne počúvať dieťa, ktoré sa hudobne nespráva ako dieťa. Nie je to malý spevák, ktorý sa snaží napodobňovať dospelých. Je tam prirodzené frázovanie, rytmus, cit pre jazz, schopnosť reagovať a predovšetkým neuveriteľná muzikalita.
Ten soul tam ešte nikto nevyrábal.
On tam jednoducho bol.
Stevie Wonder z audiofilského hľadiska
Tu sa dostávame k trochu provokatívnej otázke. Musí byť dobrá nahrávka zároveň technicky dokonalá? Pri Wonderovi by som povedal: nie vždy.
The Jazz Soul of Little Stevie ani Fingertips nie sú nahrávky, na ktorých budete demonštrovať susedom, čo dokážu vaše slúchadlá.
A práve preto sú zaujímavé.
Na kvalitných slúchadlách si totiž môžete všimnúť veci, ktoré na bežnom reproduktore zaniknú: mikrodynamiku hlasu, spôsob artikulácie, dych, prácu s mikrofónom, drobné zmeny intenzity, vzťah medzi hlasom a harmonikou.
Ale predovšetkým počúvajte prítomnosť.
Nečakajte čierne pozadie, holografickú scénu a dokonale oddelené nástroje.
Počúvajte človeka. A jeho spev. Ľuský hlas je aj tak najkrajší hudobný nástroj.
A potom si skúste položiť otázku, či technicky dokonalejšia nahrávka skutočne prináša viac hudby.
Stevie Wonder z interpretačného hľadiska
Tu je Wonder takmer neuveriteľný. Dvanásťročný chlapec dokáže nielen spievať a hrať. Dokáže komunikovať. To je veľký rozdiel.
Pri Fingertips nevnímate iba pripravené hudobné číslo. Wonder reaguje na publikum, na atmosféru a na okamih. Skladba sa pred vašimi ušami postupne mení na niečo, čo už nemožno úplne kontrolovať.
A práve tam vzniká soul.
- Nie v dokonalej intonácii.
- Nie v drahom štúdiu.
Ale v okamihu, keď interpret prestane iba reprodukovať skladbu a začne žiť v nej.
Kľúčové nahrávky, ktoré si treba vypočuť
The Jazz Soul of Little Stevie – 1962
Začnite tu. Nie je to najznámejší Wonder. Práve preto je taký dôležitý.
Počúvajte najmä Soul Bongo, Manhattan at Six a The Square. Všímajte si jazzové cítenie, rytmus a neuveriteľnú prirodzenosť mladého interpreta.
Fingertips – Live, 1962
Toto je pre mňa zásadná nahrávka. A pokojne si ju pustite hneď po štúdiovej verzii. Potom zabudnite na kvalitu zvuku a povedzte si, ktorá z nich vás vtiahla hlbšie.
Uptight (Everything’s Alright) – 1965
Tu už počujete, ako sa zázračné dieťa mení na dospelého soulového interpreta.
For Once in My Life – 1968
Wonder už nie je kuriozita. Je to hotový spevák s vlastným charakterom.
Talking Book – 1972
Až teraz by som sa dostal k veľkému Wonderovi.
Maybe Your Baby, Looking for Another Pure Love, Superstition.
Tu už prichádza štúdio, technológia, syntetizátory a fantastická produkcia.
A paradoxne – duša zatiaľ nezmizla.
Možno práve naopak.
Audionahrávka večera
Stevie Wonder – Fingertips, Live, 1962
Toto je dnes moja voľba. Nie preto, že je to najlepšie znejúca nahrávka Stevieho Wondera. Práve naopak. Je to nahrávka, na ktorej si môžete overiť, čo vlastne od hudby chcete.
Pustite si ju na slúchadlá. Nie príliš nahlas. A prvé dve minúty neriešte zvuk. Počúvajte 12 ročného chlapca. Počúvajte, ako sa jeho hlas stretáva s publikom. Ako sa rytmus mení. Ako harmonika odpovedá hlasu. Ako sa z pripraveného čísla stáva živá vec.
A potom si ju pustite ešte raz. Tentoraz ako audiofil. Počúvajte priestor, šum pásu, mikrofón, dynamiku, umiestnenie hlasu, harmoniky a rytmickej sekcie.
Skúste si predstaviť, že niekto túto nahrávku dokonale vyčistí, odstráni všetok šum, upraví frekvenčnú charakteristiku a urobí z nej technicky ukážkovú nahrávku.
Bola by potom lepšia?
Možno. Ale čo ak by sme pritom odstránili práve to, čo ju robí živou? A to je možno jedna z najväčších záhad high-end posluchu:
Nie vždy hľadáme dokonalejší zvuk. Niekedy hľadáme dokonalejšiu prítomnosť človeka.
V našich zbierkach i ponuke LP máme Stevieho Wondera hojne zastúpeného.
A ešte jedna rada na záver
Ak chcete Stevieho Wondera naozaj spoznať, neskladajte si ho z jeho najväčších hitov. Skúste si vypočuť celé albumy. Práve na nich sa ukazuje, aký výnimočný bol nielen ako spevák, ale aj ako skladateľ, aranžér, multiinštrumentalista a človek, ktorý dokázal zo štúdia urobiť vlastný hudobný nástroj.
Začnite samozrejme pri The Jazz Soul of Little Stevie (1962) – kurióznom, ale zásadnom albume, na ktorom počujete zárodok všetkého, čo neskôr príde.
Potom by som pokračoval albumami
- For Once in My Life (1968),
- My Cherie Amour (1969),
- Where I’m Coming From (1971),
- Music of My Mind (1972),
- Talking Book (1972),
- Innervisions (1973) a napokon
- Songs in the Key of Life (1976).
Nie kvôli hitom. Kvôli Wonderovi.
A ak pri tom narazíte na skladbu, ktorú poznáte, pokojne ju preskočte. Možno práve vedľa nej čaká niečo, čo ste ešte nikdy nepočuli. Pretože Stevie Wonder nie je len Superstition, Sir Duke alebo Isn’t She Lovely. To sú iba dvere.
Za nimi je oveľa väčší svet.