Niektoré hudobné nahrávky si pustíš, aby si si oddýchol. Iné, aby si si overil, čo dokáže tvoja zostava. A potom je tu Chernobyl islandskej skladateľky Hildur Guðnadóttir. Ten si pustíš a začneš premýšľať, či si si náhodou do obývačky nepozval niečo, čo tam nemá byť.
Žiadna veľká orchestrálna téma, žiadne efektné bicie, ktoré ti oznámia, že sa blíži katastrofa. Namiesto nich hlboké dunenie, kovové rezonancie, vzdialené ozveny a zvuky, ktoré sa vynárajú z tmy a zase sa do nej strácajú.
Soundtrack k päťdielnemu seriálu HBO Černobyľ vyšiel v roku 2019 pod značkou Deutsche Grammophon. Hildur zaň získala cenu Emmy za hudobnú kompozíciu. Zásluhu na tom nemá iba originálny nápad. Predovšetkým pochopila, že pri príbehu jadrovej katastrofy môže byť tradične dramatická filmová hudba skôr prekážkou než pomocou.
Keď sa skladateľka vyberie počúvať elektráreň
Hildur Guðnadóttir je islandská skladateľka, violončelistka a speváčka, ktorá sa nikdy nechcela uzavrieť do pravidiel klasickej kompozície. Pohybovala sa aj na experimentálnej a elektronickej scéne a spolupracuje s hudobníkmi, ktorí majú k tradičnému orchestrálnemu zvuku poriadne ďaleko.
Práve táto otvorenosť je pri jej tvorbe dôležitá. Hudbu nevníma iba ako noty napísané pre konkrétny nástroj. Zaujíma ju zvuk samotný, priestor, dozvuk a to, čo sa stane, keď človek začne naozaj pozorne počúvať.
Pri príprave soundtracku k Černobyľu sa spolu so zvukovým majstrom Chrisom Watsonom a producentom Samom Slaterom vybrala do odstavenej jadrovej elektrárne Ignalina v Litve. Práve tam sa nakrúcala veľká časť seriálu. V ochranných oblekoch strávili čas nahrávaním zvukov elektrárne a jej obrovských priestorov.
Hildur tam neprišla búchať do potrubia a vyrábať zvuky, ktoré by sa hodili do hororového filmu. Chcela počuť, čo miesto ponúka samo.
Ako popisuje, zaznamenávali chod zariadení, dunenie, kovové zvuky aj ozveny veľkých hál. Potom nasledovali dlhé hodiny počúvania a hľadania. Z množstva materiálu vyberali drobné zvukové detaily, ktoré by sme v bežnom živote možno ani nezaregistrovali. V štúdiu ich upravovali, vrstvili a menili na hudobný materiál.
Hildur tento proces prirovnala k hľadaniu pokladu. A je to výstižné. Pokladom totiž nebola melódia ukrytá niekde v elektrárni. Bola ním samotná zvuková krajina.
Ako sa počúva hudba, ktorá vznikla z priestoru
Skús si soundtrack pustiť bez obrazu. Ideálne večer, keď je v miestnosti ticho a nemusíš sa venovať ničomu inému.
Na začiatku nesiahaj po hlasitosti. Dôležitejšie je vnímať, čo sa deje medzi zvukmi.
Turbine Hall – obrovský priestor, ktorý dýcha
Skladba Turbine Hall nemá klasickú melódiu. Zameraj sa na pocit priestoru. Hlboké vrstvy sa pomaly rozvíjajú, jednotlivé tóny akoby nemali jasný začiatok ani koniec a zvuk sa pred tebou rozprestiera do šírky i hĺbky.
Pri kvalitných slúchadlách dokážeš sledovať, ako sa odlišujú jednotlivé vrstvy. Niektoré sú bližšie a zreteľnejšie, iné pôsobia vzdialene, akoby prichádzali z druhej strany obrovskej haly.
Dobrý systém tu nemusí predvádzať úderné basy. Oveľa zaujímavejšie je, či dokáže zachovať čitateľnosť hlbokých tónov a jemných zvukových zmien bez toho, aby sa všetko rozchrčalo alebo zlialo do jednej tmavej masy.
The Door – keď sa obyčajný zvuk stane hrozbou
Dvere poznáme všetci. Otvoríme ich, zatvoríme a ideme ďalej. V prostredí, ktoré vytvára Hildur, však aj takýto obyčajný zvuk môže pôsobiť znepokojivo.
Práve tu sa ukazuje jej schopnosť meniť význam zvukov bez toho, aby ich musela premeniť na efektnú filmovú atrakciu. Dôležité nie je iba to, čo počuješ, ale aj očakávanie, ktoré zvuk vyvoláva. Čo sa nachádza za dverami? Prečo je v tom priestore také ticho? A prečo má človek pocit, že by tam radšej nemal vstupovať?
Pri počúvaní si všímaj doznievanie zvukov. Tie často prezradia o priestore viac než samotný úder či kovový tón.
Clean Up – človek uprostred neľudského sveta
V Clean Up sa do zvukovej krajiny výraznejšie zapája ľudský hlas. A zrazu sa mení celé vnímanie. Dovtedy sme boli v priestore strojov, kovu a neustáleho dunenia. Hlas prináša niečo krehké a ľudské. Nie je to však úľava ani nič harmonické. Možno ho v tej spleti ani nenájdeš. Práve ten kontrast vytvára v poslucháčovi znepokojenie.
Ten hlas nepôsobí ako klasická sólová ária, ktorá má ovládnuť hudbu. Je súčasťou celku, ďalšou vrstvou zvukového sveta.
Vichnaya Pamyat – keď príde smútok
Ak je v tomto albume miesto, kde sa človek môže na chvíľu nadýchnuť, je to Vichnaya Pamyat. Základom skladby je ukrajinský pohrebný spev v podaní Homin Lviv Municipal Choir.
Po industriálnych zvukoch a napätí tu zrazu počujeme ľudský smútok. Nie abstraktnú hrozbu, ale pripomienku konkrétnych ľudí, ktorí prišli o život alebo ktorým katastrofa zmenila celý život.
Vokály prinášajú do soundtracku inú dimenziu. Zrazu už nejde iba o to, ako znie elektráreň. Ide o to, čo jej zlyhanie znamená pre človeka.
Táto skladba je aj pripomienkou, že Hildur nepotrebuje celý čas pracovať s nepríjemnými zvukmi. Vie, kedy má hudba stíchnuť a nechať hovoriť ľudský hlas. V niečom mi prichádza na rozum stále Pendereckého Auschwitz Oratorium, alebo Sinking of Titanic Gavina Bryarsa. Kde mohol byť filmový Titanic s takouto hudbou.
Je to ešte hudba, alebo už zvukový dizajn?
Pri Chernobyle je táto otázka úplne prirodzená. Ak skladateľka vychádza zo zvukov skutočnej elektrárne, mení ich v štúdiu a skladá z nich nové zvukové celky, kde sa končí zvukový dizajn a začína hudba?
Možno je to nesprávna otázka.
Hildur tieto svety od seba nepotrebuje striktne oddeľovať. Zvuk môže byť súčasne materiálom, rytmom, atmosférou aj nositeľom emócie. Nemusí mať melódiu v tradičnom zmysle, aby dokázal vytvárať napätie a rozvíjať hudobnú myšlienku. Jej prístup ukazuje, že komponovanie nemusí vždy začínať pri stole s notovým papierom.
Hildur nevstúpila do elektrárne s hotovou predstavou, ako má znieť radiácia. Najskôr sa snažila pochopiť, aký pocit v nej priestor vyvoláva. A až potom hľadala spôsob, ako ho preniesť do hudby.
Je to trochu iný spôsob práce než napísať dramatickú orchestrálnu tému a prispôsobiť ju obrazu. Tu sa samotné miesto stáva spoluautorom hudby.
Audiofilský zážitok bez audiofilského cirkusu
Na tomto albume je fascinujúce, že dokáže preveriť High End sústavu, ale nemusí sa vôbec podobať na klasickú audiofilskú nahrávku. Túto nahrávku som mal pôvodne pripravenú pre test novinky: magnetoplanárnych slúchadiel Meze Arta, nakoniec som však ostal na Hifimanoch, s konštatovaním že Arya Organic na Canor Crius H5S nestačia.
Nehľadajte iba čo najhlbšie basy, najostrejšie detaily alebo efekt priestorového zvuku. Dôležitejšie je, či dokážete rozlíšiť jednotlivé vrstvy, vnímať ich pomalé premeny a zachovať si predstavu o priestore, v ktorom sa zvuky odohrávajú.
Pri slúchadlách si všimni, či sa hlboké tóny nezlievajú a či jemné zvukové detaily nezanikajú pod dominantnými vrstvami. Pri reproduktoroch sleduj, či zvuk pôsobí ako celok a či má dostatočný priestor.
A potom si skús hudbu pustiť aj potichu. Niektoré jej najzaujímavejšie momenty sa neodohrávajú v hlasitých nárazoch, ale v takmer nebadateľných zmenách, ktoré si všimneš až vtedy, keď sa prestaneš sústreďovať na efekty.
Chernobyl nie je nahrávka, ktorá by mala slúžiť ako univerzálny test kvality zostavy. Jej zmysel je inde. Technická stránka počúvania je zaujímavá preto, že mi pomáha lepšie vnímať samotnú kompozíciu ale najmä podnecovať fantáziu. Som tam. Som v Černobyle. A to je možno ešte zaujímavejší svet ako sledovať ten (mimochodom veľmi vydarený) seriál.
Audiofilská nahrávka večera
Vybral by som tri skladby, ktoré ukazujú tri odlišné tváre Hildur Guðnadóttir:
- Turbine Hall – na vnímanie priestoru, hlbokých vrstiev a pomalých zvukových premien.
- Clean Up – na kontrast ľudského hlasu s industriálnou zvukovou krajinou.
- Vichnaya Pamyat – na emocionálny záver, v ktorom sa abstraktné nebezpečenstvo mení na ľudskú tragédiu.
Celý album nemá veľa. Približne 39 minút. Vypočujte si ho celý, bez preskakovania. Od začiatku do konca. Jednotlivé skladby totiž fungujú najlepšie ako súčasti jednej zvukovej cesty.
Keď hudba naučí počúvať
Na Hildur Guðnadóttir ma fascinuje, že nepotrebuje poslucháča ohurovať. Jej hudba nás núti spomaliť, počúvať a postupne si uvedomovať veci, ktoré by nám pri bežnom počúvaní unikli.
V Černobyle sa pokúsila dať zvuk niečomu, čo samo osebe počuť nemôžeme. Radiácia nemá vlastnú melódiu. A práve tu sa jej kompozícia stáva AudioKultom. Nie je iba hudobným sprievodom k obrazu katastrofy. Je pokusom zachytiť jej neviditeľnú stránku.
Možno aj preto táto nahrávka zostáva taká znepokojivá, aj keď ju počúvame bez jediného záberu zo seriálu.
A ak ešte nemáte Hildur Guðnadóttir dosť, pustite si aj jej nový LP album 🔥 This will be us. Neoľutujete.