Lester Bowie je trochu nebezpečný. Človek si pustí jednu platňu, začne sa usmievať a o chvíľu zistí, že tú istú pasáž počúva už tretíkrát. Nie preto, že by jej nerozumel, ale preto, že ho zakaždým prekvapí niečo iné.
Bowie mal zvláštny dar. Z plechových nástrojov dokázal vytiahnuť farby, o ktorých som predtým ani netušil, že existujú. Trúbky a trombóny uňho nie sú obyčajnou dychovou sekciou. Sú to malé herecké osobnosti, ktoré sa dohadujú, podpichujú, smejú a občas sa tvária, akoby práve prišli z inej planéty.
A pritom je za tým všetkým obrovská muzikantská disciplína.
I Only Have Eyes for You: Moja Lesterova srdcovka
Ak by som mal niekomu predstaviť Lestera Bowieho, začal by som práve touto platňou. Mám ju v archíve už vyše 30 rokov. I Only Have Eyes for You je pre mňa dodnes jeho vrcholom a mám ju napočúvanú tak, že sa k nej stále vraciam.
Žiaden klasický big band. Má k dispozícii poriadnu dychovú zostavu, ale namiesto jednotného mohutného zvuku necháva jednotlivé nástroje rozprávať vlastným jazykom.
Raz sa ozve trúbka, inokedy trombón, potom sa všetci stretnú v harmónii, ktorá má zvláštnu mäkkosť napriek tomu, že ju tvoria samé plechy.
Je to hravé, elegantné a miestami až nečakane krásne. Bowie sa nikam neponáhľa. Vie, že dobrý vtip netreba vysvetľovať a dobrú harmóniu netreba prekričať.
Avant Pop: žeby hudobná groteska
S ďalšími platňami sa Bowie čoraz viac hrá s populárnou hudbou. Neberie ju ako niečo nedotknuteľné. Vezme známu melódiu, začne ju prefarbovať, experimentovať a skladať nanovo. Na Avant Pop je to naplno cítiť. Čo všetko sa dá urobiť s obyčajnou popovou skladbou.
A práve tu mi dochádza na um trombónista Nils Landgren s jeho projektom ABBA. Obaja majú cit pre melodiku a dokážu si zo známych skladieb urobiť riadnu prdel. Nejde o paródiu, ani o snahu za každú cenu šokovať. Pre mňa radosť z hudobnej premeny.
Podobne aj Erika Stucky. Ale to je už iná liga. Jej svet je ešte uletenejší, grotesknejší, bližší kabaretu, dadaizmu a hudobnému divadlu. K nej sa však určite ešte vrátime v samostatnom AudioKulte.
Serious Fun: Keď je zábava vážna vec
Názov Serious Fun z roku 1989 vystihuje Bowieho prístup dokonale. Vezme známe melódie a pozve ich do svojho plechového sveta. A potom príde Smooth Operator (Sade) alebo Don’t Worry, Be Happy (Bobby McFerrin).
To je veľká sranda! Známa melódia sa ocitne v úplne inom prostredí, dychová sekcia si žije vlastným životom a Bowie sa s tým všetkým pohráva s neuveriteľnou ľahkosťou a humorom.
Lenže tá spontánnosť je trochu klamlivá. Za tým je presná práca s aranžmánom, farbou a načasovaním. Urobiť z hudobnej grotesky niečo, čo zároveň funguje ako výborná hudba, nie je vôbec jednoduché.
When the Spirit Returns: Plechová symfónia
Na albume When the Spirit Returns sa dostávame k ďalšej podobe Bowieho majstrovstva. Škoda, že bol jeho posledný.
Keď si pustím Player Hater, okamžite ma zaujme ten priestor a uchopiteľnosť. Práve tu vynikne Canor Crius H5S so špičkovými slúchadlami. Jednotlivé nástroje majú okolo seba miesto, nič sa nestráca v spoločnom hluku a pritom všetko hrá ako jeden organizmus. Súhra a farby plechov sú neskutočné.
A potom je tu Save the Best for Last. To je doslova kolotoč harmónií a melódií. Plechová symfónia, v ktorej sa jednotlivé hlasy prepletajú, odovzdávajú si motívy a vytvárajú nádherné farebné kombinácie. Človek by sa najradšej zastavil pri každom jednom nástupe, lenže hudba ide ďalej a stále ponúka niečo nové.
Vtedy si uvedomujem, že Lester Bowie nebol iba veľký šoumen a hudobný vtipkár. Bol predovšetkým výnimočný muzikant. Kráľ free jazzu, ktorý dokonale rozumel harmónii, aranžmánu a zvukovej farbe.
Audionahrávka večera
Ak by som vás mal pozvať na krátke stretnutie s Lesterom Bowiem, vybral by som tri skladby. Nie je to povinná jazda jeho diskografiou, skôr malá ukážka toho, čo všetko sa dá vyčarovať z plechovej sekcie.
- 1. I Only Have Eyes for You
Začnime tam, kde sa začala moja náklonnosť k Bowiemu. Všímajte si farby jednotlivých nástrojov a spôsob, akým sa z nich skladá spoločný zvuk. - 2. Don’t Worry, Be Happy
Teraz trochu humoru. Nechajte sa uniesť tým, ako Bowie dokáže premeniť známu popovú melódiu na hudobnú grotesku. A skúste pritom sledovať, ako presne je všetko vystavané. - 3. Player Hater
Na záver trochu iný Lester Bowie. Vypočujte si priestor, súhru a nádherné farby plechových nástrojov. Tu už nejde iba o vtip. Toto je aranžérske majstrovstvo.
📍 Bonus navyše: A ak vám ešte zostane chuť, pustite si aj Save the Best for Last. To je bonus pre tých, ktorí vydržali až do konca. Odmenou bude nádherná symfónia plechových nástrojov.
Lester Bowie vám ukáže, že jazz nemusí byť stále vážny, aby bol veľký. Niekedy stačí mať výborných muzikantov, dobrý nápad a odvahu trochu sa zabaviť.