Ku Coltraneovi sa nevraciam kvôli jednej obľúbenej skladbe. Vraciam sa, pretože pri každom pustení stretnem niekoho iného.
Keď roztočím Kulu Sé Mama, nemám pocit, že počúvam jazz. Je to rituál. Hlasy, perkusie, dychy a surová improvizácia sa tu zlievajú do niečoho, čo si pýta celú miestnosť a nežiada o povolenie. Nie je to príjemná kulisa k vínu. Práve od tohto bodu sa chcem obzrieť späť – nie ako hudobný historik, ale ako poslucháč, ktorý sleduje sedem rôznych tvárí človeka, ktorému bol jeden hudobný svet vždy malý.
John Coltrane v tieni Milesa Davisa
U Milesa v päťdesiatych rokoch Coltrane ešte nechrlil tie nekonečné vodopády tónov, ktorými sa neskôr preslávil. Ale už vtedy z neho sálal hlad. Hľadal vlastný hlas vedľa kapelníka, ktorý práve prepisoval pravidlá hry, a v každom sóle bolo cítiť, že skúša, kam až ho nástroj pustí.
Monkova škola a umenie mlčať
Stretnutie s Theloniousom Monkom v roku 1957 je pre mňa jedným z najkrajších momentov v jazze. Na ich spoločnej doske nepočujem súboj dvoch eg, ale čistý dialóg. Monk do toho hádže nečakané akordy a zvláštnu rytmickú logiku – v skladbách ako Epistrophy hrá klavír tak, akoby za ním sedela celá dychová sekcia.
A Coltrane? Počuje, reaguje, necháva priestor. Kontrabas Wilbura Warea to celé drží pri zemi a bubeník Shadow Wilson presne vie, kedy neprekážať. Niekedy je najväčším umením práve to, čo nezahráš.
3. Blue Train: Keď prevezmeš velenie
Na Blue Train už počuť lídra, ktorý si je istý každým nádychom. Stále sa drží tradičnej jazzovej formy, no tlačí do nej vlastnú, nekompromisnú energiu.
Má to ťah, eleganciu a iskru kapely, ktorá šliape ako hodinky.
4. Giant Steps: Koniec pohodlia
V roku 1960 prestal Coltrane brať harmóniu ako bezpečnú sieť. Na Giant Steps rozbehol svoje slávne akordické postupy (Coltrane changes), z ktorých sa saxofonistom dodnes točí hlava.
Pre mňa ako poslucháča je fascinujúce sledovať, ako sa mu melódia mení na prekážkovú dráhu. Už nechce len zahrať pekné sólo – testuje fyzikálne zákony vlastného nástroja.
Klasické kvarteto s dotykom niečoho vyššieho
Keď sa spojil s McCoyom Tynerom, Jimmym Garrisonom a Elvinom Jonesom, vznikla chémia, ktorá zadefinovala moderný jazz.
Táto zostava dokázala byť nežná na Ballads, hypnotická v My Favorite Things a rytmicky neúprosná na Crescent. Elvinove bicie pod ním doslova vybuchovali a dávali mu krídla. Vrcholom je A Love Supreme – album, ktorý už nevnímam len ako hudbu, ale ako intímnu modlitbu a poďakovanie niečomu, čo nás presahuje.
6. Ascension a cesta za hranice
V polovici šesťdesiatych rokov odhodil Joh. Coltrane aj posledné zábrany. Na nahrávkach ako Ascension, Meditations či OM pribral ďalších dychárov a rozpustil melódiu aj harmóniu v mohutnom zvukovom prúde. Je to surové, miestami až fyzicky náročné počúvanie, ktoré nesadne každému. Ale je nemožné nevidieť, o čo mu šlo: rozbiť klietku, do ktorej jazz dovtedy zatvárali.
7. Kulu Sé Mama: Fyzický útok z drážok
A tu sme späť na začiatku. Kulu Sé Mama pre mňa nie je len ďalší krok do free jazzu, ale stret svetov – afrických rytmov, spevu a nespútanej energie.
Keď si túto platňu pustím zo starého amerického monolisu, hudba na mňa doslova zaútočí. Má neskutočný tlak, dynamiku a fyzickú prítomnosť. Žiadna kulisa – čistý kmeňový rituál. Keď si ju však prepnem v stereo verzii na Apple Music, dostanem úplne iný zážitok. Zrazu vidím do vnútra nahrávky, nástroje majú okolo seba vzduch a ja môžem analyticky sledovať architektúru toho, čo mono zlieva do jedného masívneho bloku. Oba svety majú niečo do seba.
Keď si hneď po Kulu Sé Mama pustím znova Epistrophy s Monkom, až vtedy mi dôjde ten rozptyl. Včera som počúval džentlmena, ktorý vedie kultivovaný rozhovor a necháva druhých dohovoriť. Dnes počúvam šamana v tranze. A predsa je to ten istý muž.
Coltrane nezostal verný jednému štýlu. Zostal verný potrebe hľadať.
Audionahrávka večera
A presne preto si teraz znovu zapínam Canor a nasadzujem Hifiman slúchadlá a púšťam Kulu Sé Mama. Odznova. Nie preto, aby som rozlúštil všetko, čo chcel povedať – ale preto, že mám pocit, že John Coltrane ešte stále nedohovoril.
PS Audiofill by si mal rozhodne pustiť aj Coltrane: Monk Trane