Sú skladby, ktoré človeka sprevádzajú tak dlho, že ich už nevníma ako obyčajné hudobné diela. Stali sa súčasťou jeho vlastného sveta. Pre mňa sú takým prípadom Vivaldiho Štyri ročné obdobia.
Poznám ich desiatky rokov. A napriek množstvu nových interpretácií sa stále vraciam k jednej nahrávke. K I Musici. Nie preto, že by som nebol zvedavý na iné pohľady, ale preto, že ich Vivaldi má niečo, čo sa nedá celkom zmerať ani opísať technickými parametrami. Má spevnosť, brilanciu, taliansku ľahkosť a prirodzený hudobný ťah.
Ich husle majú elegantnejší, brilantnejší, spevavejší a sýty tón. Melódia sa nestráca v detailoch, ale rozvíja sa s takou samozrejmosťou, akoby Vivaldi tú hudbu napísal práve pre nich. Nie je to historická rekonštrukcia baroka. Je to Vivaldi, ktorý žije.
I Musici a Philips: viac než jedna slávna nahrávka
S I Musici sa mi spája aj rozsiahla Philips Vivaldi Collection. Edícia vznikla pri príležitosti skladateľovho výročia a od začiatku mala ambíciu vytvoriť reprezentatívny referenčný súbor jeho tvorby.
Takmer 45 LP v desiatich boxoch. To už nie je len zbierka nahrávok, ale poriadny hudobný svet. Vivaldi tu nie je iba autorom Štyroch ročných období. Dostáva priestor v celej svojej šírke a rozmanitosti.
Pre mňa je to dodnes jedna z najucelenejších a najpresvedčivejších zvukových ciest k jeho hudbe. Škoda, že v streamovacích službách túto kolekciu nenájdeme v podobe, v akej vyšla. Nie všetko, čo má zásadnú hodnotu, sa totiž automaticky dostane do digitálneho katalógu.
Rachel Podger: keď zrazu počuješ každú notu
A potom príde zvedavosť. Čo ak si tie isté skladby vypočujem s úplne iným zvukom a interpretačným prístupom?
Rachel Podger a Brecon Baroque ponúkajú v nahrávke Štyroch ročných období z roku 2018 inú cestu. Historické nástroje, dobové sláčiky, odlišná artikulácia a oveľa priehľadnejšia zvuková štruktúra.
Prvý dojem? Jednotlivé nástroje sú oveľa čitateľnejšie. Každá nota má svoje miesto, jednotlivé hlasy sa oddeľujú a zrazu si všímam detaily a príbeh, ktoré mi pri I Musici unikali.
Lenže táto priehľadnosť má aj svoju druhú stranu. Pri niektorých pasážach, napríklad v Allegre z L’Estate (Op. 8 č. 2), počujem menej žiarivosti a plnosti, na akú som zvyknutý. Husle nemajú taký sýty, brilantný tón. Aj pizzicato, ktoré v interpretácii I Musici takmer nevnímam ako samostatný prvok, tu vystupuje oveľa zreteľnejšie. Ešte viac v Op. 8/4 v Zime, v Largo. To je zrazu iná hudba.
Nie je to chyba Podgerovej. V niektorých miestach totiž Podgerová odhaľuje niečo, čo v plnšom a spevnejšom zvuku I Musici jednoducho nevystúpi tak výrazne. Je to aj charakter historických nástrojov a dobovej interpretačnej estetiky. Dostávam inú farbu, inú artikuláciu a inú predstavu o tom, ako mohol Vivaldi znieť vo svojej dobe.
A práve preto má zmysel počúvať obe verzie. Jedna mi ukazuje hudobnú stavbu a drobné detaily, druhá ma stále dokáže očariť svojou spevnosťou. Historicky poučená interpretácia nie je automaticky hudobne presvedčivejšia. A romantickejší zvuk nemusí znamenať menej pravdivý zážitok.
Max Richter: keď sa Vivaldi stretne s 21. storočím
A potom je tu Max Richter. Takmer tristo rokov po Vivaldim sa rozhodol vstúpiť do jeho sveta vlastným spôsobom. Jeho projekt Recomposed: Vivaldi – The Four Seasons nie je obyčajná moderná úprava ani pokus nahradiť originál.
Richter Vivaldiho rozoberá, vyberá z neho motívy, opakuje ich, presúva a skladá do nového hudobného celku. Pôvodná hudba zostáva prítomná, ale mení sa jej čas, rytmus aj atmosféra. Baroková virtuozita sa stretáva s minimalizmom a súčasným kompozičným myslením.
Preto sa k Richterovi nechcem dostať skratkou. Najskôr si chcem znovu vypočuť všetky štyri Vivaldiho koncerty v pôvodnej podobe. Až potom má zmysel vstúpiť do Richterovho sveta. Nie ako do náhrady, ale ako do rozhovoru dvoch skladateľov, ktorých delia takmer tri storočia.
Jeden Vivaldi, mnoho svetov
Možno práve v tom spočíva čaro Štyroch ročných období. Partitúra zostáva rovnaká, ale každá interpretácia z nej dokáže vytiahnuť inú osobnosť.
I Musici mi ponúkajú taliansku spevnosť a brilanciu, Rachel Podger odhaľuje detaily historického zvuku a Max Richter ukazuje, že Vivaldiho hudba dokáže žiť aj v úplne inom kompozičnom jazyku.
A tak sa k jednej skladbe môžem vracať celé desaťročia a stále mám čo objavovať. Nie je to málo na dielo, ktoré vzniklo pred takmer tristo rokmi.
A čo audiofília? Barokové sladké tóny vyžadujú mäkučké podanie. Ideálne hrajú na talianskych spevavých reproduktoroch Sonus Faber Grand Piano alebo Opera Grand Callas. PrI I Musici by som ku Canoru opäť volil mäkšie a menej analytické Arya Organic. Ale pre Rachel Podger radšej Susvary. 🙂
Audionahrávka večera
Celá téma sú Vivaldiho 4 ročné obdobia.
Porovnajte si začiatok Zimy op. 8/4 (allegro non motto a Largo) a 3. časť Leta (Presto) vo všetkých 3 verziách. Budete prekvapení rozdielmi. Všímajte si rozdiel medzi spevavosťou a výbušnosťou I musici a detailným oddelením nástrojov u Rachel Podger.
Úplne to posunie minimalistický prechod do 21 storočia s elektronickou úpravou Maxa Richtera. Pritom stále počúvate tie isté barokové noty.