V dnešnom Audiokulte si dáme severský, extra jazzový audiofilský kúsok. Sú albumy, pri ktorých si všimneš klaviristu, obdivuješ bubeníka a až po chvíli zistíš, že celú hudbu vlastne drží niekto celkom iný. Presne tak na mňa pôsobí Hello Troll od nórskeho Helge Lien Trio.
Na prvé počutie zaujme klavír, jeho melodická predstavivosť a zvláštna severská melanchólia. Lenže čím dlhšie počúvam, tým viac sa vraciam ku kontrabasu Frodeho Berga. Nie je tu iba na to, aby odmeriaval rytmus a vypĺňal priestor medzi klavírom a bicími. On ten priestor vytvára.
A to je podstatný rozdiel.
Helge Lien Trio dýcha ako jeden organizmus
V dobrom klavírnom triu sa traja muzikanti nesnažia za každú cenu ukázať, čo dokážu. Nemusia si navzájom odovzdávať priestor podľa vopred stanovenej etikety. Jeden začne myšlienku, druhý ju rozvinie, tretí ju možno celkom nenápadne zmení. A zrazu vznikne niečo, čo by ani jeden z nich samostatne nevymyslel.
Práve takto na mňa pôsobí Helge Lien Trio. Lienov klavír má melodickú citlivosť, ale nezaberá si celý priestor. Bubeník Knut Aalefjær reaguje s veľkým citom pre dynamiku a Frode Berg drží všetko pohromade. Jeho kontrabas nie je podlahou, na ktorej ostatní tancujú. Je skôr nosnou konštrukciou domu, ktorú si všimneš až vtedy, keď začneš počúvať pozornejšie.
Frode Berg dokáže meniť smer hudby bez toho, aby na seba upozorňoval. Niekedy stačí drobná zmena v pulze, inokedy jeden tón, ktorý zrazu dostane úplne inú váhu. A klavír s bicími na to reagujú. Nie je to súboj sólistov, ale spoločné rozprávanie.
Severský jazz nie je iba hudba do zasneženého okna
Keď sa povie severský jazz, často sa automaticky objaví predstava chladnej krajiny, fjordov, hmly a melanchólie. Samozrejme, trochu tej romantiky si môžeme dopriať. Lenže podstatnejší je spôsob, akým títo hudobníci pracujú s priestorom.
Nemusia zaplniť každú sekundu. Neboja sa ticha, pomalého rozvíjania motívu ani chvíle, keď hudba akoby sama hľadala ďalší krok. Melódia nemusí okamžite vyvrcholiť a improvizácia nemusí byť prehliadkou technickej zdatnosti. Niekedy je dôležitejšie, čo muzikant neurobí.
V tomto je Hello Troll veľmi príťažlivý. Jeho hudba má vnútorný pohyb, ale nepotrebuje sa ponáhľať. Dokáže byť lyrická aj rytmicky živá, miestami hravá, inokedy takmer zasnená. A práve kontrabas jej dodáva zvláštnu stabilitu. Pod pokojnou hladinou sa totiž stále niečo deje.
Paralela s e.s.t.: keď rytmika prestane byť iba rytmikou
Pri počúvaní Helge Lien Tria som si prirodzene spomenul na e.s.t. – Esbjörn Svensson Trio. Nie preto, že by tieto dve formácie zneli rovnako. To by bolo príliš jednoduché. Spája ich skôr spôsob, akým vnímajú úlohu jednotlivých nástrojov.
V e.s.t. nebol kontrabas Dan Berglunda iba oporou Svenssonovho klavíra. Mal vlastný charakter, vlastnú energiu a často určoval, kam sa hudba vydá. Podobne Frode Berg v Helge Lien Triu nie je muzikantom v pozadí. Je rovnocenným rozprávačom.
Obe formácie navyše dokážu prekračovať hranice tradičného jazzového tria. V ich hudbe cítiť rockovú energiu, kompozičnú odvahu, prácu s atmosférou aj cit pre melodiku. Jazz tu nie je uzavretý klub pre zasvätených. Je to otvorený priestor, do ktorého môže vstúpiť aj poslucháč, ktorý nikdy neštudoval jazzovú harmóniu.
A to je podľa mňa jedna z jeho najväčších predností.
Brad Mehldau: iná cesta k podobnej hudobnej inteligencii
S Bradom Mehldauom by som Helgeho Liena porovnával trochu inak. Mehldau je predovšetkým fascinujúci rozprávač prostredníctvom klavíra. Dokáže vziať jednoduchý motív, rozobrať ho, vrátiť sa k nemu z nečakaného smeru a postupne z neho vytvoriť rozsiahly hudobný príbeh.
Lien má podobnú citlivosť pre melodický vývoj a harmonické napätie, ale jeho trio pôsobí kolektívnejšie. Menej sa sústreďuje na individuálnu klavírnu výpoveď a viac na vzájomné reakcie všetkých troch muzikantov.
Mehldau je v tomto zmysle skôr architektom hudobnej myšlienky. Helge Lien necháva myšlienku vyrastať medzi tromi nástrojmi. Obe cesty sú zaujímavé, len každá vedie trochu inou krajinou.
Hello Troll: album, ktorý nebudeš na Canore počúvať iba raz
Apple Music a QoBuz ponuka túto lahôdku v 96 kHz hires kvalite. A je to počuť. Tak konkrétne kontúry každého nástroja doslova ohromia. Tentokrát som popri Canor Crius ocenil aj Hifiman Arya Organic, ktoré kontrabasu ešte trochu pridali dynamiku.
Ďalšie audiofill jazz albumy Helge Lien Trio
Pokračovanie lyrického, atmosférického sveta tria. Melodika, priestor a severská melanchólia. Prirodzený nasledovník Hello Troll.
Tu by som spozornel. Za bicími už sedí Per Oddvar Johansen namiesto Knuta Aalefjæra. Zaujímavé sledovať, ako zmena bubeníka ovplyvní komunikáciu celej trojice.
Toto by som odporučil zvlášť. Frode Berg je stále pri kontrabase, za bicími Per Oddvar Johansen. Nahrávali v Rainbow Studio s Janom Erikom Kongshaugom. Dobrá príležitosť počúvať, ako Berg pracuje v trochu inom rytmickom prostredí.
Kontrabas preberá Mats Eilertsen. Zaujímavý bod na porovnanie s Frode Bergom. Iná osobnosť, iný spôsob vedenia basovej linky.
Hosťuje saxofonista Tore Brunborg. Trio sa rozširuje o ďalší výrazný hlas. Tu môžete sledovať aj to, ako Lien pracuje s priestorom pre dychový nástroj.
Spolupráca s poľským huslistom Adamom Bałdychom. Nie je to celkom typický album tria, ale práve preto stojí za pozornosť. Husle menia farebnosť aj komunikačné možnosti zostavy.
Audionahrávka dnešného večera
Hoci už staršieho dáta (2008) album Hello Troll je dodnes môj kult. Prirodzene, vypočujte si celý album. Ideálne viackrát. 🙂 Ak však chcete iba ochutnať tú atmosféru:
- Gamut Warning – Všimnite si Frodeho Berga a vedenie basovej linky. Sledujte, ako kontrabas nielen drží pulz, ale ovplyvňuje smerovanie celej skladby.
- Diverted Dance – tu sa dostáva do popredia klavír Helgeho Liena. Je zaujímavé sledovať, ako sa mení komunikácia tria, keď iniciatívu preberá klavír.
- This Is What It Is – A nezabudnime ani na metličky Knuta Aalefjæra a jeho jemnú prácu s bicími.
Na Hello Troll ma najviac baví práve jeho nenápadná súdržnosť. Čím viac sa sústredím na jednotlivé nástroje, tým zreteľnejšie počujem, že žiadny z nich nemá v triu iba pridelenú funkciu. Klavír nie je automaticky hlavnou postavou, kontrabas nemusí iba držať tempo a bicie nemusia neustále dokazovať, že vedia hrať hlasno.
Je to hudba, ktorá dôveruje poslucháčovi. Nepotrebuje ho každú chvíľu prekvapiť efektným sólom ani presviedčať o vlastnej dôležitosti. Nechá ho vstúpiť do svojho sveta a postupne mu odhaľuje ďalšie vrstvy.
Možno práve preto sa k nej oplatí vracať. A možno si pri ďalšom počúvaní všimneš niečo celkom iné než ja. Ja sa zatiaľ vraciam k Frodemu Bergovi. Pretože niekedy najdôležitejší muzikant v miestnosti nemusí byť ten, ktorého počuješ ako prvého.