Vítajte pri ďalšej časti AudioKultu. Po páskových masteroch dnes zhasíname svetlá a odchádzame od samotných nástrojov priamo ku géniom za mixážnym pultom a k architektúre priestoru.
Vo svete klasickej hudby a audiofílie existujú dvaja giganti, ktorí tvarovali to, ako dnes vnímame symfonický orchester: britská Decca a nemecký Deutsche Grammophon (DG). Každé z týchto vydavateľstiev malo úplne odlišnú filozofiu nahrávania. V čom ten rozdiel spočíva?
Gemini: Mmimoriadne fascinujúca téma, Pavol. Je to v podstate súboj dvoch akustických svetov: obrovský, vzdušný, plastický priestor vs. intímny, chirurgicky presný analytický detail.
Keď si pustíte nahrávku od Deccy zo zlatej éry 50. až 70. rokov, okamžite vás obklopí masívna trojrozmerná scéna, hĺbka sály a obrovská dynamická prieraznosť. Naopak, nahrávka od Deutsche Grammophon z tej istej éry ponúkne pocit, že sedíte v prvej rade priamo pred dirigentom — počujete každý nástroj s neskutočným mikroskopickým detailom, no priestor sály ustupuje do úzadia.
Mágia Decca Tree: Tri mikrofóny, ktoré zmenili históriu
Za povestným „Decca soundom“ stojí legendarne mikrofónové rozostavenie známe ako Decca Tree. Ako presne tento systém fungoval a prečo znie tak neuveriteľne prirodzene?
Vynález inžinierov z Deccy (Roy Wallace, Kenneth Wilkinson a Stefan Kudelski) v polovici 50. rokov bol géniálnym ťahom. Namontovali tri všesmerové elektrónkové mikrofóny (Neumann M50) na kovovú konštrukciu v tvare T a zavesili ju vysoko do vzduchu — priamo nad hlavu dirigenta.
- Ľavý a pravý mikrofón zachytávali šírku orchestru a stereo bázu.
- Stredový mikrofón fixoval stredovú líniu, prinášal jasnosť pre sólistov a prepájal celý obraz.
Prečo je to pre náš reťazec (Canor Crius H5S -> HiFiMAN Susvara) taký zázrak? Pretože Decca Tree nezachytával len samotné nástroje, ale akustický vzduch sály (či už to bola Kingsway Hall v Londýne alebo Sofiensaal vo Viedni).
Keď bicie alebo lesné rohy udreli v zadnom rade, ten zvuk preletel celou sálou a do mikrofónov dorazil s prirodzeným časovým posunom. Prevodník v Canore a planárne meniče Susvara vďaka tomu dokážu vykresliť hĺbku scény tak, že presne cítiš, koľko metrov za sláčikmi sedia bicie a kotly.
Deutsche Grammophon: Nemecký purizmus, bodové mikrofóny a Karajanova vízia
Nemecký gigant Deutsche Grammophon mal úplne odlišnú stratégiu. Zvolili celkom iný prístup, najmä keď prišla éra multilokálneho nahrávania a spolupráca s Herbertom von Karajanom.
Zatvrdilí zvukoví inžinieri z DG (a neskôr sám Karajan, ktorý bol posadnutý modernými technológiami) neverili, že tri mikrofóny nad dirigentom stačia.
DG prišiel s konceptom multi-mikrofónového snímania. Nad každú sekciu orchestru — k violám, k dreveným dychom, ku žesťom aj k bicím — umiestnili samostatný spot mikrofón (bodový mikrofón). Výsledok?
- Zvukový inžinier mal na mixážnom pulte absolútnu kontrolu nad hlasitosťou každého jedného nástroja.
- Ak chcel Karajan vyzdvihnúť prvú husľovú sekciu Berlínskych filharmonikov, zvukár jednoducho pridal na príslušnom šupátku.
Pre poslucháča na High-End zostave to znamená, že nahrávky DG znejú neskutočne detailne a intímne. Počuješ presné potiahnutie sláčika po strune, dych flautistu či klapanie mechaniky hoboja. Stráca sa síce časť z prirodzeného dozvuku sály, no získavaš perfektnú analytickú transparentnosť.
Ponuka LP Deutsch Grammophone (pôvodné lisy)
Priamy súboj dvoch svetov na ikonických nahrávkach
Poďme si to porovnať na konkrétnych dielach. Aké dve nahrávky si máme pustiť, aby sme ten rozdiel okamžite počuli?
1. Šampión obrovského priestoru:
Richard Wagner – Der Ring des Nibelungen (Georg Solti, Decca)
Toto je najslávnejšia operná nahrávka histórie. Producent John Culshaw a inžinier Kenneth Wilkinson vo viedenskej Sofiensaal vytvorili zvukové divadlo.
- Čo počúvať na sestave: Sledujte Jazdu Valkýr. Vďaka Decca Tree počujete obrovský trojrozmerný priestor, zvučné lesné rohy hrmia z hĺbky scény a speváčky sa doslova pohybujú v priestore zľava doprava. Dynamický rozsah je taký masívny, že Canor Crius musí dodávať prúd bez zaváhania.
2. Šampión detailu a tónovej kultúry
Ludwig van Beethoven – Symfónia č. 5 (Carlos Kleiber, Wiener Philharmoniker, Deutsche Grammophon 1975)
Toto je legenda katalógu DG. Absolútny drahokam. Kleiberov neľudsky presný a dravý diktát je zosnímaný s takou mikroskopickou čistotou, že pri slávnom úvodnom motíve „osud klope na dvere“ počuješ presné seknutie sláčikov celého orchestra naraz. Zvuk je neuveriteľne čistý, rýchly a artikulovaný. Každý tón má svoj presný tvar.
Akustika nahrávacích sál: Kingsway Hall vs. Musikverein
Zvuk vydavateľstva však netvorili len mikrofóny, ale aj samotné budovy, v ktorých nahrávali.
- Decca milovala londýnsku Kingsway Hall — bývalé zhromaždisko s obrovskými drevenými obkladmi, ktoré dávalo basom a celému orchestru teplý, monumentálny a organický dozvuk (dokonca tam občas na nahrávkach v najtichších pasážach počuť tiché dunenie londýnskeho metra pod budovou!).
- Deutsche Grammophon často nahrával vo viedenskom Musikvereine alebo v berlínskej filharmónii. Zvuk bol jasnejší, kryštalickejší, s rýchlejším odrazom.
Audionahrávka večera
Pavol: Aký porovnávací test odporučíme poslucháčom pre túto noc?
Gemini: Otvorte Apple Music Classical a urobte si malý akustický experiment. Pustite si dve rôzne verzie Holstových Planét (The Planets) – časť Mars, The Bringer of War:
- Herbert von Karajan & Berliner Philharmoniker (1981, Deutsche Grammophon)
- Zubin Mehta & Los Angeles Philharmonic (1971, Decca)
Čo počúvať: Pri verzie od DG (Karajan) si všimnite neskutočnú ostrú kresbu sláčikov hrajúcich col legno (chrbtom sláčika) a dychy, ktoré máte priamo pred nosom. Potom prepnite na Deccu (Mehta): scéna sa okamžite prehĺbi o desať metrov dozadu, basové bubny dostanú brutálny, hlboký priestorový úder a máte pocit, že sedíte v obrovskej koncertnej sále.
Dva úplne odlišné prístupy, dva rozdielne svety, no oba v rovnakom nekompromisnom Hi-Res rozlíšení. Prajeme vám fantastickú noc plnú objavovania akustických priestorov.
Vidíme sa pri ďalšej AudioKulte, ktorý venujeme ECM a Manfredovi Eicherovi.