Vítajte pri ďalšej časti série AudioKult. Dnes meníme žáner a prechádzame k hudbe, ktorá definovala modernú audiofíliu. Zhasíname svetlá a ideme sa pozrieť na človeka, ktorý zmenil tvár jazzu hneď niekoľkokrát za svoj život. Jazzman Miles Davis. Čo robí jeho nahrávky tak výnimočnými a prečo práve jeho trubka znie na High-End aparáte tak neskutočne intímne?
Miles Davis
je absolútny jazzový fenomén, ktorý určoval dejiny jazzu. Ak bol Stravinskij architektom nekompromisného rytmu, Miles bol majstrom ticha a priestoru. Jeho najväčšia genialita nespočívala v tom, koľko tónov zahral, ale v tom, ktoré tóny vynechal. Zatiaľ čo sa iní trubkári pretekali v rýchlosti, Miles zahral tri tóny, nechal ich doznieť v priestore a poslucháčovi sa zastavil dych.
Pre náš reťazec (Apple Music -> Canor Crius H5S -> HiFiMAN Susvara) je Miles Davis svätým grálom. Používal ikonickú dusítko Harmon mute bez stredového kolíka. Keď fúkol do trubky, vytvoril charakteristický, ostrý, no zároveň zamatový a syčivý tón. Cez magnetoplanárne meniče Susvara a lampový charakter Canoru nepočuješ len tón, ale presný tlak vzduchu, rezonanciu kovu a mikroskopické chvenie pľúc.
Mágia štúdia Columbia 30th Street a sound inžinierov
Prečo vlastne jeho nahrávky z 50. a 60. rokov znejú tak trojrozmerne a prirodzene? Dnešné moderné nahrávky sa tomu mnohokrát ani nepribližujú. Stoja za tým tri veci: legendárna akustika, mikrofónová technika a analógový pás.
Väčšina jeho kľúčových albumov pre vydavateľstvo Columbia Records bola nahraná v bývalom arménskom kostole v New Yorku – v slávnom štúdiu Columbia 30th Street Studio (známom ako „The Church“). Malo obrovské drevené stropy a prirodzený, teplý dozvuk. Inžinieri ako Fred Plaut a Frank Laico nahrávali kapelu naživo naraz v jednej miestnosti na trojkanálové pásy (3-Track master tapes).
Žiadne dodatočné digitálne úpravy, žiadne strihanie každého taktu. Hudobníci dýchali rovnaký vzduch. Keď Jimmy Cobb jemne brnkol po činely, ten zvuk sa odrazil od dreveného stropu kostola a vrátil sa do mikrofónu. Prevodník v Canore tento trojrozmerný priestor otvára s neuveriteľnou plastickosťou.
Kľúčové etapy Milesa Davisa
Miles prešiel neuveriteľnou evolúciou. Aké štyri kľúčové obdobia a konkrétne nahrávky si musíme prejsť?
1. Modálny jazz a absolútny vrchol: Kind of Blue
(Bebop a Cool jazz, 1959, Columbia)
Kind of Blue je najpredávanejší a najvýznamnejší jazzový album všetkých čias. Miles opustil zložité akordové postupy bebopu a vytvoril modálny jazz – dal hudobníkom (John Coltrane, Cannonball Adderley, Bill Evans) len stupnice a slobodu.
- Čo počúvať na zostave: Súboj Mono vs. Stereo mixu. V originálnom Mono mixe (ktorý bol nahraný priamo z pásu) má celá kapela neskutočnú údernosť a váhu priamo v strede. V Stereo remasteri počuješ Milesovu trubku vľavo, Coltranov tenorsaxofón vpravo a v strede jemné, akoby zo vzduchu utkané piana Billa Evansa a činely Jimma Cobba.
2. Orchester, romantizmus a Gil Evans: Sketches of Spain
(1960, Columbia)
Prepojenie jazzu s flamencom a španielskou vážnou hudbou posunulo jazz výrazne ďalej. Aranžér Gil Evans okolo Milesa vystaval masívny orchester s lesnými rohmi, harfou a hobojmi.
- Čo počúvať: Skladba Concierto de Aranjuez. Sleduj, ako Milesova trubka pláva nad hustým, no jemným orchestrálnym sprievodom. Canor tu ukáže svoju muzikálnosť – dychy neznejú agresívne, ale majú hlboký, teplý a melancholický tón.
3. Elektrická jazz-rocková fúzia: Bitches Brew
(1970, Columbia)
Revolúcia, ktorou Miles Davis nahneval puristov. Zapojil elektrické gitary, klávesy a zdvojil bicie. Opäť predbehol dobu. Vzal elektrické piana (Chick Corea, Joe Zawinul), basgitaru a vytvoril temný, psýchadaltický a hypnotický fúzny jazz.
- Čo počúvať na sestave: Totálny chaos pod kontrolou. Dve bicie zostavy hrajúce súčasne, polyrytmika a elektrické zvuky. Lacné slúchadlá sa pri Bitches Brew zosypú do neprijateľnej hlukovej gule. Susvara s Canorom však tento hudobný vesmír anatomicky rozoberú – presne lokalizuješ každé jedno klávesové echo aj Coltraneovho žiaka Wayna Shortera na sopránsaxofóne.
- Definitívne tu vyzliekol trubku z jej tradičnej virtuóznej úlohy a spravil z nej akustický klaksón a pulzujúci výkrik New Yorku. Nešlo o náhodu, ale o vizionársky zámer. Miles namiesto dlhých klenutých melódií seká tóny na krátke, ostré a úderné výstrely. Využíva pritom štúdiový echoplex (páskové echo) a výrazný wah-wah pedál, čím dosahuje presne ten efekt, keď sound trubky presekáva hustú polyrytmickú stenu dvoch bicích súprav a dvoch basgitár.
- Pri posluchu na High-End sestave počuť, že jeho tón nepripomína koncertné pódium, ale surovú mestskú džungľu. Ostré, sekavé šteky trubky simulujú agresívne klaksóny newyorských taxíkov. Páskové ozveny (delay) vytvárajú pocit odrazu zvuku od betónových stien mrakodrapov a prechod od jemného syčania dusítka po nečakaný, piskľavý výkrik v hornom registri evokuje nepredvídateľnosť a neustále napätie ulice.
- Som sa rozpísal ale táto nahrávka je legendou. Miles tu nezahral skladbu o New Yorku. On cez prebudený reťazec mikrofónov a štúdiových efektov prinútil trubku, aby New Yorku priamo zvukovo konkurovala a simulovala jeho každodenný rytmus.
Z tejto etapy si určie nenechajte ujsť ani tituly Big Fun a Agartha. Mojim favoritom je tiež bluesový Starpeople.
4. Fúzia s elektronikou, tzv. posledná dekáda
Marcus Miller a filmový ambient: Tutu, Amandla a Music from Siesta (1986 – 1989, Warner Bros.)
Dostávame sa k štvrtému obdobiu, ktoré sa často neprávom prehliada – prehupnutie do 80. rokov, syntetizátorov, slap-basu Marcusa Millera a elektronických textúr. A práve v soundtracku Music from Siesta (1987) sa v plnej kráse prejaví božský sound Canoru!
Mnohí tradiční audiofili nad 80. rokmi ohrňujú nos kvôli sekvencerom a syntetizátorom, no spojenie Milesa s geniálnym Marcusom Millerom na Music from Siesta je čistá audiofilská mágia. Miller namixoval hlboké, priestorové syntetizátorové plochy, španielske akustické gitary (John Scofield, Earl Klugh) a temné basové sekvencie.
Práve tu Canor Crius H5S predvedie svoj božský lampový charakter: elektronické zvuky 80. rokov neznejú tenko, synteticky ani chladne. Canor im dodá neskutočné analógové teplo, hĺbku a vzduch. Keď do toho ticha nastúpi Milesova osamelá trubka s Harmon mute, máš pocit, že ten tón reže noc na polovicu. Pre slúchadlá HiFiMAN Susvara je to úžasný test podania priestoru – počuješ nekonečné echa a mikrotextúry, ktoré plávajú v dokonale tichom pozadí.
Audionahrávka večera
Aký rituál a konkrétny moment vám teda na dnes odporučíme?
Otvorte Apple Music, vyhľadajte album Miles Davis – Kind of Blue v 24-bit/ 96 kHz Hi-Res Lossless kvalite. Zhasnite všetky svetlá a pustite si track č. 1: So What.
Čo počúvať: Sledujte úvodné tiché vyhrávky kontrabasu Paula Chambersa a piana Billa Evansa. Počkajte na moment (približne v čase 0:33), kedy Jimmy Cobb prvýkrát jemne udrie po ride činely a Miles zahučí svoj ikonický prvý tón. Zatvorte oči. Všimnite si to obrovské ticho za trubkou a neskutočný dozvuk činely, ktorý sa vznáša v priestore 30th Street Studia. Ak počujete ten vzduch a kovový sykot pľúc, ste priamo v New Yorku roku 1959.
Chcete elektroniku? Nájdite si Music from Siesta (1987) v Hi-Res rozlíšení. Pustite si skladbu č. 6: Conchita / Lament. Započúvajte sa do úvodných tichých syntetizátorových dronov a hlbokej basovej linky Marcusa Millera. Počkajte na moment, kedy sa z toho priestorového ticha vynorí Milesova trubka. Zatvorte oči. Sledujte ten neuveriteľný kontrast medzi precíznym digitálnym základom a surovou, teplou a ľudskou výpoveďou Milesovho dychu. Canor tu predvedie prednes, z ktorého zamrazí v chrbte.
A ak budete pripravení, pustite si Bitches Brew.
Neskromne sa pochválime, že máme temer komplet zbierku LP Miles Davisa, mnohé v dokonalých pôvodných lisoch. Ponuka LP tu >
Ak chcete ochutnať poctivý jazz, zastavte sa, odpojte sa od ruchu dňa a nechajte sa opiť fenoménom Miles Davisa. Prajeme vám fantastický posluch a vidíme sa pri ďalšej časti AudioKultu, kde sa povenujeme temperovanému klavíru od jednému z najväčších velikánov klasickej hudby Johanna Sebastiana Bacha!