Jej pôvod totiž nájdeme v druhej časti Klavírneho koncertu č. 2 c mol, op. 18, ruského skladateľa Sergeja Rachmaninova. Konkrétne v pomalom Adagio sostenuto, kde sa nádherná téma rozvíja v dialógu klavíra a orchestra.

Carmen vs Rachmaninov

Eric Carmen bol klasicky školený klavirista a Rachmaninovovu hudbu miloval. Pri písaní piesne ho oslovila práve táto melódia. Upravil ju pre svoju skladbu a zasadil ju do úplne iného hudobného kontextu. Keď sa ukázalo, že práva na použitie hudby nie sú také jednoduché, ako si pôvodne myslel, dohodol sa s Rachmaninovovou pozostalostnou správou na podiele z honorárov. Rachmaninov sa tak napokon objavil aj medzi autormi popového hitu.
Zdroj: Classic FM

Klasika vs pop

Najprv si pusti All by Myself. Carmenovu aj Celine Dion verziu. A hneď po nich druhú časť Rachmaninovho klavírneho koncertu č. 2. Nie preto, aby sme sa zhodli, ktorá verzia je lepšia. Skús si všimnúť, čo sa stane, keď tú istú hudobnú myšlienku obklopí namiesto popovej rytmiky špičková kopozícia a celý symfonický orchester.

• Eric Carmen – All by Myself
• Celine Dion – All by Myself
• Rachmaninov – Klavírny koncert č. 2, Adagio sostenuto

Melódia, ktorá má viac než jeden život

Ak by sa príbeh končil tu, aj tak by to bol slušný dôvod na večer s Rachmaninovom. Lenže Eric Carmen sa k jeho hudbe vrátil ešte raz.

V roku 1976 vydal Never Gonna Fall in Love Again. Aj táto pieseň má klasický pôvod: jej melódia vychádza z pomalej časti Rachmaninovovej Symfónie č. 2 e mol, op. 27.

Dve popové piesne. Dve veľké, trochu bolestivé melódie. A jeden skladateľ, ktorý dokázal hudobne vyjadriť smútok tak, že jeho témy prežili celé desaťročia a našli si cestu aj do rádií.

• Eric Carmen – Never Gonna Fall in Love Again
• Rachmaninov – Symfónia č. 2, Adagio

Prečo si pustiť celý koncert?

Rachmaninovov Druhý klavírny koncert vznikol v rokoch 1900 až 1901. Má približne 35 minút a patrí k dielam, v ktorých sa technická virtuozita stretáva s mimoriadne silným melodickým talentom.

Druhá časť je prirodzeným vstupom do jeho sveta. Nemusíš poznať hudobnú teóriu, sledovať partitúru ani si čítať životopis skladateľa. Stačí počúvať, ako sa melódia presúva medzi klavírom, dychovými nástrojmi a orchestrom. Ako sa napätie postupne buduje a zasa uvoľňuje. A ako dlho môže hudba rozvíjať jeden pocit bez toho, aby potrebovala slová.

Potom si však vypočuj aj prvú a tretiu časť. Koncert nie je iba zásobárňou krásnych melódií. Je to celok s dramatickým oblúkom, kontrastmi a energiou, ktorú z krátkeho a zjednodušeného popového singla jednoducho nedostaneš.

Audiokult: Rachmaninov

Ak máš chuť na poriadny klavír a orchester a máš to šťastie vlastniť LP Chesky records, skús nahrávku s Earlom Wildom, Royal Philharmonic Orchestra a dirigentom Jaschom Horensteinom. Historickú nahrávku síce Chesky Records neskôr znovu vydali ale má ju len málokto a ani na streame ju nenájdeš. Iba na youtube, ale to už o audiofílii veľmi nie je.

Každopádne je mimoriadne zaujímavá nielen zvukom, ale aj tým, ako sa klavír a orchester navzájom dopĺňajú.

Na streame Apple classical by som vybral jednu z nasledovných variant

Audionahrávka dnešného večera

Uvoľni sa, zhasni svetlo, otvor decko dobrého vína a nechaj sa ovládať melanchóliou a emóciou. Ako nahrávku večera odporúčam druhú časť tohto klavírneho koncertu. Aby sme naplnili ambície Canoru a magnetoplanárov, ako hlavnú audiofilskú voľbu by som volil interpretáciu Gersteina a Petrenka.

V druhej časti koncertu najprv identifikuj melódiu z All by Myself, a potom môžeš sledovať, ako sa jej okolie mení, rozvíja, rastie… — ako sa ozve dychový nástroj, ako mlódiu preberie klavír a ako ju orchester postupne rozvinie do divokej riavy.

Pri počúvaní sa nesústreď iba na to, či klavír znie dostatočne mohutne alebo či dokážeš rozlíšiť jednotlivé nástroje. Sleduj predovšetkým vzťah klavíru k orchestru. Kedy sa stiahne, kedy prevezme vedenie a ako sa melódia mení podľa toho, kto ju práve hrá.

To je chvíľa, keď sa dobrá nahrávka prestáva predvádzať a začne slúžiť hudbe.

A ak si po tomto večeri pustíš All by Myself trochu inými ušami, účel bol splnený.

AudioKultový objav: Niekedy stačí jedna známa popová pieseň, aby sa pred tebou otvorili dvere k celému svetu klasickej hudby.

Príspevok AudioKult: All by Myself, tento hit spoznáš. Ale vieš aj jeho pôvod? Carmen vs Rachmaninov je zobrazený ako prvý na vinylworld.sk.

Holandský rodák, ktorý sa usadil vo Viedni, patrí medzi muzikantov, ktorí blues nehrajú ako kostým požičaný z Mississippi. Má ho napočúvané, prežité po svojom a premieňa ho na vlastný hudobný jazyk. A keď si pustíš album Slow Train z roku 2007, zistíš, že ten jazyk má aj poriadne široký slovník.

TOP albumy Hans Theessink

Vlak, ktorý nikam neuháňa

Titulná skladba Slow Train je presne tým, čím má byť. Pomalý, pohodový groove, gitara, basová linka a Theessinkov hlas, ktorý nepotrebuje tlačiť na pílu. Hudba má čas. Nikto sa nikam neponáhľa a nikto sa nesnaží ukradnúť si pozornosť efektným sólom.

Potom príde zaujímavý zvrat. Theessink totiž nezostáva iba pri americkom blues a folku. Do svojej hudby zapája troch spevákov zo Zimbabwe – Ramadua, Blessingsa a Vusu. V skladbe Thula Mama – Oh Mother Don’t You Weep sa tak otvára úplne iný priestor. Zrazu to nie je len príbeh osamelého bluesmana. Hlasy sa prelínajú, rytmus sa rozšíri a hudba začne dýchať niekde medzi deltou Mississippi a Afrikou.

A práve v tom je čaro albumu. Nie je to bluesová kapela, ktorá si na chvíľu odskočila k world music. Je to prirodzené stretnutie hudobných svetov, ktoré si rozumejú aj bez prekladača.

Audiofil si môže sadnúť do prvého radu

Slow Train je zároveň nahrávka, pri ktorej sa oplatí venovať pozornosť zvuku. Nie preto, aby sme si odškrtávali šírku scény, hĺbku basov a rozlíšenie mikrodynamiky. To by bola trochu nuda. Dôležité je, že každý zvuk má svoje miesto a hudba pritom nestráca prirodzenosť.

Začni hlasom. Počúvaj jeho farbu, drsnosť a drobné zmeny intenzity, keď sa Theessink oprie do frázy. Potom sleduj basu – nie iba jej hĺbku, ale aj rytmickú presnosť a to, ako drží celú skladbu pokope. Gitara nemusí rezať uši detailmi; dôležité je, aby mala telo, drevo a prirodzený dozvuk. A keď sa pridajú africké vokály, skús vnímať, ako sa hlasy rozmiestňujú v priestore a ako sa navzájom dopĺňajú.

Album vznikal pri spoločnom hraní bez dodatočných nahrávacích vrstiev. Práve preto pôsobí tak súdržne: muzikanti nie sú iba jednotlivé stopy poskladané v počítači, ale ľudia, ktorí spolu dýchajú a reagujú na seba.

Dobrá zostava ti ukáže každý detail. Výborná zostava však spôsobí, že na detaily zabudneš a začneš sa hýbať do rytmu. Ak sa ti pri Slow Train začne nenápadne kývať hlava, neobviňuj slúchadlá. To robí blues.

TIP🔥Hans Theessink & Terry Evans – The Analog Session Vienna (One-Step Vinyl) – poznáte túto parádu od Revoxu?

Audiofilská nahrávka večera

Slow Train – titulná skladba je ideálny začiatok. Všímaj si, ako basová linka a rytmus vytvárajú pevný základ, nad ktorým sa pohybuje hlas a gitara. Thula Mama – Oh Mother Don’t You Weep potom ukáže inú stránku albumu: africké vokály, farebnejšie vrstvenie a hudbu, ktorá sa prirodzene rozrastá za hranice tradičného blues. A napokon May the Road, kde môžeš sledovať jemnú prácu akustickej gitary a vokálnych harmónií.

Dobrá audiofilská nahrávka ťa prinúti zabudnúť, že si ju pustil kvôli zvuku. A Slow Train je na taký príbeh ideálny.

Hudba, ktorá sa nemusí predvádzať

Na Slow Train sa mi páči, že audiofilské kvality nie sú oddelené od hudobného zážitku. Nie je to sterilná demonštračná nahrávka, pri ktorej čakáš na ďalší zvukový efekt. Je to album s vlastným charakterom, výbornými muzikantmi a hlasom, ktorý by sa nestratil ani v miestnosti bez jediného drahého komponentu.

A možno je to najlepší test audiosystému: nie to, či dokáže predviesť, aký je dobrý, ale či dokáže nechať vyniknúť hudbu.

Hans Theessink má na to jednoduchý recept. Blues, ktoré nikam neuháňa, hlas, ktorý sa nemusí tváriť mladšie, než je, a rytmus, ktorý ti pripomenie, že počúvanie hudby nie je technická disciplína.

Niekedy stačí nasadnúť na pomalý vlak a nechať sa odviezť.

Príspevok AudioKult: Hans Theessink – keď chrapľák nepotrebuje autotune a blues subwoofer je zobrazený ako prvý na vinylworld.sk.

Po Wagnerovi treba trochu skľudniť. Niekedy si pustíš skladbu, ktorú poznáš, a nič zvláštne sa nestane. Potom príde iná interpretácia a zrazu si niekde úplne inde. Nie preto, že orchester hrá hlasnejšie alebo nahrávka má viac basov. Jednoducho sa zmení svet, ktorý počuješ. A taký je aj Jean Sibelius a jeho hudba.

Túlačky k Jeanovi Sibeliovi som začal jeho Tapiolou v podaní Herberta von Karajana. Technicky všetko sedelo, orchester bol disciplinovaný, hudba mala jasnú architektúru. Lenže zostal som trochu chladný.

Potom prišiel Neeme Järvi a Göteborgský symfonický orchester. A zrazu sever.

Järviho Jean Sibelius

Järviho Sibelius je zo všetkých mojich doterajších posluchových objavov najviac rozvláčny, snový a melancholický. Neeme Järvi sa nikam neponáhľa. Hudba sa pomaly vynára, jednotlivé motívy akoby chvíľu váhali, či vôbec majú prehovoriť. Nie je to les namaľovaný ostrými kontúrami. Skôr krajina, ktorú tušíš za hmlou.

A práve to ma na ňom bavilo najviac. Niekedy sa v hudbe zdanlivo nič nedeje, no keď sa skončí, máš pocit, že si sa odniekiaľ vrátil.

Colin Davis a Decca. A zrazu cítiš aj vzduch

Potom som sa vrátil ku Colinovi Davisovi a Bostonskému symfonickému orchestru. Tapiola, Decca records. A darmo, Decca je Decca.

Zvuk má priestor, hĺbku a farby, ktoré sa nestrácajú ani v tichých pasážach. Orchester je čitateľný, jednotlivé vrstvy do seba zapadajú a veľké gradácie majú na Canore váhu bez toho, aby sa všetko zlialo do jednej mohutnej masy.

Davisov Sibelius je oproti Järvimu pevnejšie vystavaný. Menej snívania, viac architektúry, no tajomstvo zostáva. Karajan, Davis a Järvi tak neponúkajú tri stupne kvality, ale tri odlišné spôsoby, ako vstúpiť do tej istej krajiny.

A potom som si pustil Davisovu Pohjolinu dcéru s Londýnskym symfonickým orchestrom. Wau. Ďalší dôkaz, že Sibelius dokáže rozprávať veľký príbeh bez toho, aby nám ho musel vysvetľovať slovami.

Čo vlastne počúvame?

Sibelius nekomponuje prírodu ako pohľadnicu. Skôr v nás vytvára pocit priestoru, samoty a niečoho, čo je väčšie než človek. Orchester sa niekedy správa ako krajina: jednotlivé zvukové vrstvy sa objavujú, miznú a menia perspektívu. A ticho nie je prestávka. Je súčasťou príbehu.

Preto má zmysel skúšať rôzne interpretácie. Jedna ti ukáže stavbu skladby, druhá jej farby a tretia ťa nechá chvíľu blúdiť. Nemusíš rozhodnúť, ktorá je najlepšia. Stačí si všimnúť, čo v tebe každá z nich otvorí.

A možno práve v tom je čaro dobrej nahrávky. Neupozorňuje na seba. Počúvaš hudbu a technika, ktorá ju sprostredkúva, postupne zmizne.

Jean Sibelius: audiofilské skvosty

Audiofill nahrávka večera

Na večer by som ostal pri Neeme Järvim.Pre večerný AudioKult vyberám Sibeliovu Labuť z Tuonely (The Swan of Tuonela). Dlho som váhal, či nezvoliť 3 časť Štvrtej symfónie Il tempo largo, ale tá je trochu temnejšia a nasiaknutá vnútorným nepokojom.

Labuť z Tuonely je prístupnejšia na pokojný večer a Järvimu dáva priestor pre jeho snový, melancholický rukopis. V centre stojí anglický roh, ktorý vedie dlhú, osamelú melódiu nad tlmeným orchestrálnym prúdom.

Všímajte si najmä osamelý hlas tohto anglického rohu, ktorý sa akoby vznášal nad takmer nehybným orchestrom a jemné zmeny farieb v sláčikoch. Dobrá nahrávka tu nemusí ohurovať mohutnými basmi ani efektnou dynamikou; jej čaro spočíva v hĺbke priestoru, prirodzenom dozvuku a v tom, ako dlho dokáže udržať napätie aj pri veľmi tichej hudbe. Je to ideálna skladba na večer, keď už nechceme ďalšie podnety, ale skôr chvíľu zostať sami so svojimi myšlienkami.

Dobrá interpretácia ti ukáže skladbu. Veľká interpretácia ťa prenesie na miesto, ktoré skladateľ nikdy nemusel pomenovať.

A keď sa po skončení Tapioly ešte chvíľu pozeráš do prázdna, možno si Sibeliusa konečne začul. V ďalšej časti AudioKultu sa vyberieme za chrapľavým hlasom Hansa Theesinka

Príspevok AudioKult: Jean Sibelius a krajina, ktorú treba najprv začuť je zobrazený ako prvý na vinylworld.sk.

Pre mnohých audiofilov sú operné kusy zväčša kartónové vinylové boxy, na ktoré sa práši a majú pekné obaly. Drvivá väčšina z nich si však celú operu nikdy nepustila. O to viac prekvapí opera Nibelungov prsteň, ktorá má komplet čosi cez 15 hodín. Ale povedzme si pravdu, opery Richarda Wagnera sú iné.

Richard Wagner bol vo svojej podstate možno prvá skutočná rocková hviezda histórie. Neuspokojil sa s bežným orchestrom, a tak si nechal skonštruovať vlastné nástroje (známe Wagnerove tuby) a v Bayreuthe postavil špeciálne divadlo Festspielhaus so zakrytým orchestrálnym priestorom (der verdeckte Orchestergraben). Chcel dosiahnuť prvý skutočný „3D surround sound“ v histórii: zvuk dychov a smútočných bubnov sa najprv premieša pod pódiom, odrazí od dreveného stropu a až potom zasiahne poslucháča ako celistvá, nekompromisná akustická vlna.

Wagnerov Festspielhaus Bayreuth

Lístky na festival do Wagnerovho divadla v Bayreuthe sú pre bežného smrteľníka takmer nedosiahnuteľné. Poradovníky na niekoľko rokov dopredu z neho robia doslova mýtus. Predstava sedieť len pár kresiel od Karajana a počúvať tie veľkolepé vokály odrážajúce sa od akustiky sály je božia.

Keď si doma pustíš Siegfrieds Trauermarsch cez DA prevodník Canor a slúchadlá s obrovským podaním priestoru (ako HiFiMAN Susvara, HE1000 se či Arya), robíš presne to, čo zamýšľal Wagner – nechávaš sa pohltiť architektúrou tónov bez toho, aby si videl mechaniku orchestra.

Prečo je Richard Wagner preverenie High-End reťazca?

1. Extrémny dynamický rozsah: Prechod od takmer nepočuteľného poryvu sláčikov až po masívny sonický náraz celého dychového aparátu.
2. Čitateľnosť v chaose: Máš pocit, že sa na teba rúti tank, napriek tomu vieš rozlíšiť jednotlivé vrstvy leitmotívov (motív meča, heroizmu, smrti), hoci orchester hrá na hranici svojich fyzických možností.
3. Sub-basový základ: Údery na veľký bubon a timpany nevytvárajú na planárnych slúchadlách len hluché dunenie, ale presne ohraničený tlak akustickej vlny.

Nibelungov prsteň

Operná epopeja o 4 dejstvách zaujme už tým, že v celku trvá viac ako 15 hodín. Vypočuť si takto dlhú operu, to už vyžaduje veľkú dávku závislosti.

Legendárne nahrávky

Pri Wagnerovom Prsteni existuje jeden absolútny, nedotknuteľný monument, ktorý dodnes zdobí audiofilské knižnice na celom svete:

Sir Georg Solti & Wiener Philharmoniker – Wagner: Der Ring des Nibelungen (DECCA / Hi-Res Lossless)

Slávny komplet z rokov 1958–1965 bol nahraný vizionárskym producentom Johnom Culshawom v Sofiensaale vo Viedni. Culshaw použil pionierske stereo techniky a premiestňoval hudobníkov v priestore tak, aby vytvoril trojrozmerné divadlo. Keď v Súmraku bohov zaznie Siegfriedov pochod, počujete neuveriteľný hlboký priestor tejto sály a lesklý, masívny tón plechových dychov.

Herbert von Karajan – Prsteň Nibelungov Deutsche Grammophon · Berlín, 1967–1970

Karajanov cyklus s Berlínskymi filharmonikmi je pozoruhodný práve tým, ako necháva vyniknúť vnútornú stavbu Wagnerovej hudby. Namiesto neustáleho tlačenia na dramatickosť počujete jednotlivé vrstvy orchestra, jemné prechody a motívy, ktoré sa vynárajú z hudobnej textúry.

Najatraktívnejšie High End pasáže opery Nibelungov prsteň

Vokálny záťažový test: Hlasy, ktoré prerazia orchester

Wagner nie je len o dychových nástrojoch a kotloch. Jeho vokálne party sú pre spevákov absolútnym fyzickým výkonom. V bežnej opere orchester skôr doprevádza speváka. Tu je hlas plnohodnotný nástroj a súčasť orchestra. Na nekompromisnom reťazci je fascinujúce sledovať, ako sa ľudský hlas dokáže presadiť nad stočlenným orchestrom bez toho, aby znel skreslene. Pre vernejší test stredov a prirodzenosti vokálu má Wagner tri nedotknuteľné miesta, ktoré na planárnych slúchadlách preveria textúru a lokalizáciu hlasu v trojrozmernom priestore:

1. Die Walküre (Valkýra) – 1. dejstvo: „Winterstürme wichen dem Wonnemond“

• Postavy / Interpretácia: Siegmund – James King / Sir Georg Solti (DECCA).
• Test pre High-End: Tenorový výstup plný dramatického napätia. Na dobrom aparáte musíte počuť presný dych speváka, mäkké rezonancie jeho hrudníka a sprievodné sláčiky, ktoré neprekrývajú tón, ale tvoria okolo neho jemný obal.

2. Die Walküre – 3. dejstvo: „Leb wohl, du kühnes, herrliches Kind!“ (Wotanovo lúčenie)

• Postavy / Interpretácia: Wotan – George London / Hans Knappertsbusch alebo Hans Hotter / Sir Georg Solti.
• Test pre High-End: Hlboký, majestátny a zároveň tragický basbaritón. Keď sa Wotan lúči s dcérou Brünnhilde, jeho hlas musí mať obrovský objem a váhu. Ak reťazec nestíha v nižších stredoch, Wotan bude znieť tenko; ak je aparát vyladený, zimomriavky sú zaručené.

3. Götterdämmerung (Súmrak bohov) – 3. dejstvo: „Starke Scheite schichtet mir dort“ (Brünnhildina obeta)

• Postavy / Interpretácia: Brünnhilde – Birgit Nilsson / Sir Georg Solti (DECCA).
• Test pre High-End: Absolútny vrchol dramatického sopránu. Birgit Nilsson mala hlas, ktorý dokázal prebiť aj ten najhlasnejší orchestrálny tutti výbuch. Na slúchadlách HiFiMAN sledujte, či výšky pri jej najvyšších a najhlasnejších tónoch nezačnú rezať uši. Na správne nakŕmenom zosilňovači Canor ostáva jej hlas stabilný, hladký a neskutočne dominantný.

Audionahrávka večera

Vyhľadajte na Apple Music alebo Tidale track „Götterdämmerung: Trauermarsch (Siegfrieds Trauermarsch)“ najprv zo spomínaného Soltiho remastru v Hi-Res Lossless remaster 2022 a potom si ho porovnajte s Karajanovým prevedením. Objavíte dva odlišné svety.

Počúvajte ten pomalý, temný rytmus kontrabasov. A potom to príde: prvý úder osudového motívu. Sledujte, ako vaša aparatúra dokáže udržať absolútnu kontrolu nad masou dychových nástrojov. Tón sa nedrobí, nesplýva do jedného hlučného gulášu, ale každý nástroj má svoj vlastný vzduch, svoju rezonanciu a presné miesto na scéne. Je to čistá, katarzná hudobná dráma.

Na dobrom aparáte je to o zimomriavkach. Z môjho pohľadu je Solti mimoriadne dramatický a emotívny, Karajan naopak analytickejší a hudobne čitateľnejší.

Príspevok AudioKult: Richard Wagner a Nibelungov prsteň. Zvládli by ste 15 hod. operu? je zobrazený ako prvý na vinylworld.sk.

Mnoho audiofilov robí chybu, že na svojich zostavách počúva len sterilné, akusticky perfektné nahrávky cinkajúcich činelov a komorných klavírov. No skutočný test aparátu nastáva vtedy, keď mu pustíte surový, analógový heavy metal zo začiatku 70. rokov.

Black Sabbath nebola kapela, ktorá chcela znieť pekne. Chceli znieť ťažko, temne a nekompromisne. A práve na našom reťazci (Canor Crius -> HiFiMAN Organics) sa ukáže, že pod tou vrstvou skreslených gitár sa skrýva neuveriteľne organická, dýchajúca jazz-rocková rytmická sekcia.

Prečo Black Sabbath preverí vašu aparatúru?

Ako si Black Sabbath vychutnať na High-Ende?

Nepotrebujete hľadať prekomprimované moderné remastre. Siahnuť treba po pôvodných analógových masteroch (ideálne hi-res re-edície od Sanctuary / Vertigo alebo vinylové ripy).

1. Black Sabbath – Black Sabbath (1970): Titulná skladba s dažďom, kostolným zvonom a ikonickým tritonusovým riffom („diabol v hudbe“). Test podania priestoru a mikrodetailu kvapiek vody.
2. Master of Reality (1971): Into the Void a Children of the Grave. Hlboké podladenie gitár, ktoré preverí pevnosť a rýchlosť basového pásma vašich slúchadiel.

Audionahrávka večera

Pustite si titulnú skladbu „Black Sabbath“ z rovnomenného debutového albumu z roku 1970 v Hi-Res Lossless kvalite.

Čo počúvať a prečo vás to dostane:

Skladba sa začína šumom hrmenia a hustého dažďa. Na slúchadlách počujete presný priestor a odraz zvonu v diaľke. A potom udrie prvý Iommiho riff…

Sledujte, ako sa k nemu pridá Butlerova basa a Ozzyho naliehavý spev. Skladba postupne zrýchľuje do divokého finále. Je to okamih, kedy pochopíte, kde sa zrodila celá moderná tvrdá hudba – nie v počítači, ale v surovej analógovej energii štyroch chalanov z Birminghamu.

Black Sabbath – to je rýdza, ťažká, nekompromisná katedrála temnoty. Keď Ozzy na pódiu zakričí svojím prenikavým, naliehavým hlasom, mávm zimomriavky po celom tele. Žiadna póza, len surová, gigantická akustická masa.

Aj preto sme mu radi v AudioKulte venovali tento priestor. Ale nebojte. Už v ďalšom diely sa pozrieme pozorne na Nibelungov prsteň a Richarda Wagnera.

Príspevok Audiokult: Prečo je Black Sabbath a Ozzy Osbourne audiofilským klenotom? je zobrazený ako prvý na vinylworld.sk.

Na prvý pohľad je to jednoduché: 24 prelúdií a 24 fúg v prvej knihe, od C dur cez všetky durové a molové tóniny až späť k H mol. A potom ešte jedna takáto cesta v druhej knihe.

Lenže za týmto systémom sa skrýva oveľa hlbší Bachov cieľ: zahrať hudbu na klavíri bez ladenia cez všetky tóniny.

Najprv problém s ladením

Dnes sme zvyknutí na klavír, ktorý je naladený tak, aby sme mohli bez problémov hrať v C dur, Fis dur, B dur alebo v ktorejkoľvek inej tónine. V Bachovej dobe to také jednoduché nebolo.

Staršie systémy ladenia uprednostňovali niektoré tóniny pred inými. Keď sa ladenie prispôsobilo jednej skupine tónov, inde mohli vzniknúť nepríjemné disharmónie. Nebolo teda úplne jedno, v akej tónine skladateľ písal.

A práve tu prichádza dobre temperovaný klavír a jeho ladenie.

Bachov Das wohltemperierte Clavier z roku 1722 ukázal, že jeden klávesový nástroj môže byť nastavený tak, aby sa dalo hrať vo všetkých dvanástich durových a dvanástich molových tóninách. Nešlo však nevyhnutne o dnešné rovnomerne temperované ladenie; význam slova „wohltemperiert“ je dodnes predmetom diskusie.

A to je na tom krásne. Bach teda nepíše iba 24 skladieb.

On prechádza celou mapou klávesovej hudby.

A kde je v tom klavír?

Tu treba ešte jednu malú historickú odbočku. Keď dnes povieme Dobre temperovaný klavír, automaticky si predstavíme koncertné krídlo Steinway. Bach však nepísal tieto skladby pre moderný klavír. Slovo Clavier znamenalo všeobecne klávesový nástroj. Mohlo ním byť čembalo, klavichord alebo iný dobový klávesový nástroj.

Moderný klavír preto Bachovi nič „nepokazí“. Naopak, otvorí ďalšiu možnosť.

A práve tu sa začína zaujímavá otázka: „Čo vlastne počujeme, keď Bachove prelúdiá a fúgy hrá moderný klavirista na modernom klavíri?“

Priblížme si najprv pojmy prelúdia a fúga.

Prelúdium a fúga

• Prelúdium je čosi ako pozvanie. Úplne laicky sa dá prelúdium chápať ako otvorenie dverí. Nie je to vždy doslovný úvod. Bach mu často dáva vlastnú podobu, vlastnú náladu a vlastnú logiku. Prelúdium môže byť pokojné, pohyblivé, meditujúce, hravé alebo takmer improvizačné. Je to, akoby povedal: „Pozri, čo sa dá s touto tóninou urobiť.„
  
  Prelúdium je preto často bezprostrednejšie. Počujeme jeden nápad, ktorý sa rozvíja, opakuje alebo premieňa.
• A potom príde fúga. Fúga je úplne iný svet. Predstavte si, že jeden človek začne hovoriť krátku vetu. O chvíľu ju zopakuje druhý, potom tretí a štvrtý. Lenže nikto nezostane stáť. Prvý pokračuje ďalej, druhý sa pridá, tretí vstúpi v inom okamihu a všetci spolu vytvoria rozhovor. Presne tak nejako funguje fúga.
  
  Jeden hlas predstaví tému. Potom ju preberie ďalší hlas. A ďalší. A ďalší. Medzitým sa pôvodné hlasy nezastavia. Rozvíjajú tému, odpovedajú si, prepletajú sa a vytvárajú hudobnú sieť.

Preto by som rozdiel medzi nimi povedal ešte jednoduchšie:

Prelúdium je myšlienka. Fúga je rozhovor o tej istej myšlienke.

A Bach je v tomto rozhovore neuveriteľný.

Prečo práve 24?

Prvá kniha Dobre temperovaného klavíra vznikla v roku 1722. Každý pár začína v jednej tónine a postupuje chromaticky nahor: C dur, c mol, cis dur, cis mol a tak ďalej.

Výsledkom je 24 prelúdií a 24 fúg.

O dve desaťročia neskôr Bach vytvoril ešte druhú knihu, ktorá tento koncept zopakovala v ďalších 24 pároch.

Spolu teda 48 prelúdií a 48 fúg.

A práve preto je Dobre temperovaný klavír niekedy označovaný za akýsi „Starý zákon klaviristov“. Nie preto, že by všetky skladby boli monumentálne. Práve naopak. Bach dokáže z niekoľkých minút vytvoriť celý vesmír.

Glenn Gould vs Sviatoslav Richter

Prvýkrát som to zažil pred veľa a veľa rokmi. Ak chcem počuť dobre temperovaný klavír, mám počúvať Glenn Goulda alebo Sviatoslava Richtera?

Odpoveď po rokoch počúvania je trochu nepríjemná: oboch.

Nie preto, že by boli rovnako dobrí. Ale preto, že interpretujú Bacha úplne inak.

Gould: Bach ako dokonale fungujúci mechanizmus

Gouldov Bach je neuveriteľne presný, analytický a často až provokatívny. Nehrá tak, aby vytvoril veľkú romantickú náladu. Skôr máte pocit, že niekto otvoril Bachovu partitúru a zrazu vidíš, ako do seba jednotlivé súčiastky zapadajú.

Každý hlas má svoju identitu. každá nota má svoje miesto. A keď sa rozbehne fúga, Gould dokáže poslucháčovi takmer násilne ukázať celú jej konštrukciu. Je to Bach ako architektúra.

Jeho kompletný záznam prvej knihy začal nahrávať v roku 1962 a jednotlivé nahrávky vznikali počas niekoľkých rokov.

Richter ako živý človek

A potom si pustite Richtera. A zrazu je všetko inak. Richter nie je taký analytický. Jeho Bach má väčšiu váhu, viac priestoru, viac ľudského dychu. Niektoré prelúdiá znejú doslova romanticky.

A fúgy?

Tam sa môže stať niečo fascinujúce. Z toho, čo Gould rozoberá na súčiastky, Richter vytvorí živý organizmus.

• Nehovorí: „Pozri, ako je táto fúga dokonale skonštruovaná.„
• Skôr: „Počúvaj, ako žije.„

Richter nahral prvú knihu v Salzburgu v júli 1970 a druhú knihu v rokoch 1972–1973.

A práve pri Richterovi je zaujímavé, že Bach uňho nie je vždy uhladený a „správny“. Je osobný, niekedy mohutný, niekedy prekvapivo rýchly. Je to interpretácia, ktorá sa nesnaží Bacha vyčistiť od človeka.

A počúvať, čo sa stalo.

• Noty sú rovnaké.
• Skladateľ je rovnaký.
• Téma je rovnaká.

Napriek tomu počujete dve úplne odlišné predstavy o tom, čo Bach vlastne znamená.

A práve tu začína High-End

Dobre temperovaný klavír je fantastická High-End skúška. Nie kvôli basom. Nie kvôli obrovskej zvukovej scéne. A už vôbec nie kvôli tomu, aby klavír znel ako klavír „tri metre predo mnou“.

Počúvajte jednotlivé hlasy. Vo fúge sa musíte vedieť orientovať. Keď systém všetko zleje do jednej krásnej, mäkkej klavírnej masy, čosi je zle. Bach sa stratí.

Dobrý systém by mal umožniť sledovať jeden hlas, potom druhý, potom tretí – a pritom stále počuť celok. Počúvajte aj dotyk klávesov, dozvuk tónu a rozdiel medzi tým, keď klavirista tón nechá zaznieť a keď ho odreže.

A potom skúste niečo ešte ťažšie: „Prestaňte počúvať zvuk klavíra a začni počúvať jednotlivé myšlienky.“

Vtedy High-End konečne robí svoju prácu. Zmizne.

Dobre temperovaný klavír: Kde začať?

Ak sa s dobre temperovaným klavírom ešte len zoznamujete, nezačínal by som všetkými 48 skladbami.

Skúste tento malý večerný výlet:

• 1. C dur, BWV 846 – prelúdium a fúga
  Úplný začiatok. Jednoduché prelúdium, potom prvá fúga.
• 2. c mol, BWV 847
  Zrazu úplne iná atmosféra.
• 3. cis dur, BWV 848
  Ukáže, že Bach vie byť aj neuveriteľne ľahký a pohyblivý.
• 4. cis mol, BWV 849
  Tu už vstupujeme do oveľa hlbšieho priestoru.

A potom si dajte jeden experiment. Pustite si C dur v Gouldovej a Richterovej interpretácii.

Nie kvôli tomu, aby ste sa rozhodli, kto vyhral. Skúste si skôr položiť otázku:

Kde počujem viac Bacha?

A možno zistíte, že odpoveď sa bude meniť podľa toho, či počúvate prelúdium alebo fúgu.

Audionahrávka večera

Glenna Goulda a Richtera sme už prebrali až moc.

Odporučím vám preto nahrávku Minsoo Sohn, ktorá práve teraz zvukovo i interpretačne hviezdi na Apple Classical. Zrazu už nebudete počuť iba prelúdium a fúgu. Začnete počuť, čo s Bachovou hudbou robí človek, ktorý ju hrá.

A možno práve v tom je čaro dobre temperovaného klavíra. Bach vytvoril systém, ktorý je neuveriteľne presný. Ale nechal v ňom dosť priestoru na to, aby o tristo rokov neskôr mohli klavírni virtuózi hrať tie isté noty a vytvárať pritom úplne odlišné svety.

Prelúdium otvorí dvere. Fúga vás vtiahne dovnútra. A interpret rozhodne, v akom svete sa ocitnete.

Moja „šestica“ ďalších interpretácií dobre temperovaného klavíra

V ďalšom diele AudioKultu sa budeme venovať totálnemu protipólu. Vyrástol som totiž na Ozzym a Black Sabbath.

Príspevok AudioKult: Bachov Dobre temperovaný klavír: keď prelúdium otvorí dvere a fúga vtiahne dnu je zobrazený ako prvý na vinylworld.sk.

Predstavte si koncert, na ktorý neprídete vo fraku a nesedíte na tvrdých stoličkách. Namiesto toho v sále nachystajú vyše päťdesiat postelí s obliečkami. Ľudia si ľahnú, zhasnú sa svetlá, je polnoc… a Max Richter spolu so sláčikovým súborom, sopranistkou a elektronickými syntetizátormi začne hrať osemhodinovú neprerušovanú kompozíciu, ktorá trvá až do ôsmej rána.

Max Richter – Sleep

V skutočnosti je to vizionárska reakcia na náš presýtený, zrýchlený svet a zároveň najdlhšia súvislá nahrávka v histórii klasickej hudby. Richter sám tento album opísal ako „osemhodinovú uspávanku pre zrýchlenú dobu“ a „neostré osobné štúdium toho, ako hudba integruje do nášho vedomia a podvedomia“.

Richter navrhol Sleep v spolupráci s renomovaným neurovedcom Davidom Eaglemanom tak, aby hudba rešpektovala cykly ľudského spánku (REM fázy a hlboký spánok). Nie je to však žiadna lacná meditačná kulisa z youtube. Je to vrcholná súčasná art music.

Pre audiofila so špičkovými slúchadlami a zostavou v „koženej taštičke“ je Sleep úplne špecifický zážitok. Nie je to hudba na rýchle testovanie dynamických výbuchov. Skôr akustický minimalizmus a neoklasický ambient, kde sa mikroskopicky pomaly menia sláčikové plochy, hlboké sub-basové tóny syntetizátorov a tiché, dýchajúce klavírne motívy.

Pri počúvaní cez Canor Crius a slúchadlá HiFiMAN (ci už Susvara, HE1000 alebo Arya) narážate na niečo fascinujúce: hudba vytvára akýsi bezváhový stav, v ktorom telo spomaľuje tep a myseľ prechádza z bdelosti do stavu medzi snom a realitou.

Prečo je Sleep nečakaný audiofilský zážitok?

Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že hudba určená na spánok nepotrebuje High-End audio. Opak je pravdou. Sleep je extrémny test dvoch vecí: čierneho pozadia (absencie šumu) a sub-basového podania.

1. Mikroskopické ticho a dozvuk: Klavír a sláčiky dýchajú v obrovskom priestore. Na našom reťazci (Canor -> HiFiMAN) počujete každý dotyk pedálu, dozvuk komornej sály a neuveriteľne jemné, vzdušné sláčikové plochy.
2. Nízkofrekvenčná architektúra (Sub-bass): Richter v skladbe používa veľmi hlboké, konštantné nízke frekvencie syntetizátora (okolo 30–40 Hz), ktoré simulujú pomalé vlny ľudského mozgu v hlbokom spánku. Na slúchadlách s planárnym meničom tieto tóny netlačia, ale vytvárajú pocit jemného, upokojujúceho hlbokého pulzu.

Ako si Sleep vychutnať doma?

Nemusíte si hneď rozsvecovať sviečky a spať 8 hodín so slúchadlami na ušiach (hoci mnohí audiofili to robia). Richter vydal tento projekt v dvoch verziách:

• From Sleep (Skrátená 1-hodinová verzia): Ideálny prierez najkrajšími témami pre večerný posluch v kresle pri zhasnutom svetle. Vyšlo na LP.
• Sleep (Plná 8-hodinová verzia): Absolútny koncept online. Ak si ho pustíte do slúchadiel pred spaním, hudba sa stane architektúrou vašich snov.

Audionahrávka večera – Cesta do hlbokého pokoja

Kde dnes v noci začať s týmto 8-hodinovým gigantom? Vyhľadajte na Apple Music alebo Tidale album Max Richter – Sleep (Deutsche Grammophon, Hi-Res Lossless).

Pustite si hneď úvodnú časť „Dream 1 (before the wind blows it all away)“.

Čo počúvať: Sledujte ten nádherný, pomaly sa vynárajúci motív klavíra, ku ktorému sa postupne pridáva hlboký basový základ a jemné cello. Nechajte sa opájať priestorom a absolútnym kľudom. Po celom dni plnom zhonu a hluku je to pre vaše uši aj myseľ okamžitý akustický reštart.

Max Richter – Sleep boli aj pre mňa úžasným osviežením! Musím však priznať, že práve toto je typ nahrávky, ktorú je lepšie pustiť si na bedniach. Vyhnete sa tak chvíľam, keď som sa v polospánku pretočil a riešil zamotaný kábel okolo krku, či paniku s nárazu hlavy na ušnice slúchadiel. .-)

Neviete zaspať? Skúste Sleep.

Prirodzene túto nahrávku v skrátenej forme najlepších častí máme v ponuke aj na vinyle:

Príspevok AudioKult: Max Richter – Sleep. Sú koncerty, na ktorých sa vyžaduje zaspať je zobrazený ako prvý na vinylworld.sk.

No mňa zaujíma niečo iné: V čom dnes spočíva jeho hodnota pre náročného poslucháča so špičkovou audio aparatúrou?

Bob Dylan je totiž dokonalým lakmusovým papierikom kvality audio reťazca. Na lacných slúchadlách alebo plastovom reproduktore môže jeho hlas znieť plocho, ustrane a nezaujímavo. No akonáhle ho pustíte cez transparentný a rýchly systém – akým je náš reťazec (Canor Crius -> HiFiMAN) – nastane nečakané kúzlo.

Dylanova diskografia nie je len sterilný folk. Jeho najlepšie albumy sú zaznamenanou poéziou v reálnom čase, priamo v štúdiu, často na prvý alebo druhý ostrý pokus (first-take magic).

Prečo je Bob Dylan audiofilským klenotom?

Absolútna textúra a charakter hlasu

Dylanov hlas nie je „pekný“ v klasickom bel canto zmysle. Ale je neuveriteľne reálny, živý a mikro-detailný. Na špičkových slúchadlách počujete každý nádych, chvenie hlasiviek, suchosť v hrdle. Charakteristický „bite“ fúkacej harmoniky na zlom aparáte reže uši, no na dobrom zosilňovači a magnetoplanároch ukáže svoju dreveno-kovovú prirodzenosť.

Analógový priestor a organická kapela

Nahrávky zo 60. a 70. rokov (Bringing It All Back Home, Highway 61 Revisited, Blood on the Tracks) vznikali v časoch, kedy hudobníci stáli v jednej miestnosti a hrali spolu. Cez kvalitný prevodník a slúchadlá nepočujete len Dylana, ale počujete vzduch a akustiku štúdia Columbia v New Yorku. Počujete, ako sa zvuk akustickej gitary odráža od mikrofónu bicích a ako organ Hammond B3 dýcha v priestore.

Surová dynamika bez modernej kompresie

Dylanove nahrávky neboli obete „Loudness War“. Majú obrovský dynamický rozsah. Tiché pasáže, kde počuť len brnkanie prstov po kovových strunách, striedajú náhle, dravé výbuchy celej kapely.

Míľniky AudioKultu: Čo a ako počúvať

1. Blood on the Tracks (1975) – Intímne dráma a detail strún

• Skladba: Tangled Up in Blue alebo Simple Twist of Fate
• Čo počúvať: Toto je pravdepodobne jeho najlepší album z hľadiska štúdiovej atmosféry. Hneď od prvých sekúnd počujete mimoriadne blízko zosnímanú akustickú gitaru. Počujete pohyb prstov po hmatníku, rezonanciu tela gitary a Dylanov hlas, ktorý stojí priamo pred vami v izbe. Je to tak intímny zážitok, akoby sedel na stoličke meter od vášho kresla.

2. Highway 61 Revisited (1965) – Zrodenie folk-rockového drajvu

• Skladba: Like a Rolling Stone
• Čo počúvať: Úder bicích na začiatku Like a Rolling Stone je považovaný za moment, kedy sa zmenila história modernej hudby. Sledujte rozvrstvenie nástrojov: čembalo a organ Hammond B3 v ľavom a pravom kanáli, dravá elektrická gitara a Dylanov nekompromisný, takmer uštipačný spev v strede.

3. Oh Mercy (1989) – Zvuková mágia Daniela Lanoisa

• Skladba: Man in the Long Black Coat
• Čo počúvať: Ak hľadáte album s absolútnym audiofilským priestorom a hlbokým basovým základom, toto je povinnosť. Produkciu robil legendárny Daniel Lanois (známy spoluprácou s Brianom Enom či U2). Skladba Man in the Long Black Coat má temný, trojrozmerný, takmer nočný ambientný charakter. Hlboká basgitara, cvaknutie činelov v diaľke a priestorový dozvuk vytvárajú dokonalé „čierne pozadie“.

4. Rough and Rowdy Ways (2020) – Starecká múdrosť v Hi-Res

• Skladba: Murder Most Foul (17-minútová eposová meditácia)
• Čo počúvať: Dylana vo veku 79 rokov. Jeho hlas je hlboký, recited-like, sprevádzaný len jemným sláčikovým kvartetom, klavírom a bicími. Na Hi-Res streame v Apple Music či Tidale je to lekcia z mikrodynamiky a básnickej prednesu. Každé jedno slovo má svoju neobyčajnú váhu.

Odbočka o technike: Zostava do koženej tašky a Dylan

Pri Dylanovi sa opäť potvrdzuje to, o čom hovoríme v AudioKulte. Nepotrebujete obrovské stĺpové reproduktory, aby ste zacítili ducha 70. rokov.

Stojí za to vyskúšať porovnať, ako znie Blood on the Tracks na nekompromisných HiFiMAN Susvara a ako na dostupnejších Arya Stealth či HE1000. Zatiaľ čo Susvara rozmení každý detail tónu a dozvuku na drobné, Arya dodá Dylana s neuveriteľným priestorom, rýchlosťou a drajvom, ktorý vás okamžite vtiahne do deja. Z koženej taštičky vyťahujem Canor Crius, pripojím káble, iphone a v sekunde sa moja posteľ premení na súkromné štúdio v New Yorku.

Naša ponuka LP Boba Dylana tu (pôvodné lisy vo VG+ stave za príjemné peniaze)

Audionahrávka večera

Vyhľadajte si na Apple Music alebo Tidale album Bob Dylan – Blonde on Blonde (1966) v Hi-Res Lossless (ideálne Mobile Fidelity alebo Sony Master vydanie).

Pustite si skladbu „Stuck Inside of Mobile with the Memphis Blues Again“.

Čo počúvať a prečo vás to očarí:

Zhasnite svetlá. Sledujte ten neobyčajný organický pulz kapely. Bicie majú úžasný prirodzený dojazd, organ presne dopĺňa rhythm-and-bluesovú štruktúru a Dylan chrlí stropy básnických obrazov s takou ľahkosťou, akoby ich vymýšľal v tej danej sekunde pri mikrofóne.

Nie je to sterilná nahrávka z moderného počítača. Je to živý, dýchajúci organizmus, v ktorom počujete zmysel pre priestor, analógové teplo a básnickú genialitu človeka, ktorý dokázal spojiť literárny svet s rýdzim americkým soundom.

Potom si vyhľadajte LP Oh Mercy, titul Man in the Long Black Coat

Toto je zvuková vychytávka par excellence a dôkaz, kam sa Bob Dylan za roky posunul. Poetika, revolúcia a báseň išla trochu stranou, zato posluchová jedinečnosť oslavuje. K zvuku nemám čo dodať, pustite si. Garantujem, že pri jednej piesni z tohto albumu neostanete.

Prajem príjemný, poetický a detailný posluch pri dnešnom AudioKulte. A v ďalšej epizóde budeme zisťovať, ako je dobré si pospať na koncerte klasickej hudby. 🙂

Príspevok AudioKult: Básnický fenomén Bob Dylan a jeho hodnota pre audiofila a citlivého poslucháča je zobrazený ako prvý na vinylworld.sk.

Nie preto, že by boli smutné. A už vôbec nie preto, že Chopin napísal hudbu pre noc. Nokturno je skôr zvláštny hudobný priestor, v ktorom sa nič nemusí ponáhľať. Klavír nemusí dokazovať svoju silu. Melódia môže zostať takmer sama a niekoľko tónov dokáže povedať viac ako celý orchester.

A práve preto sú nokturná nádherným materiálom aj pre High-End.

Fryderyk Chopin nepotreboval veľa

Keď si odmyslíme všetku romantickú legendu okolo Fryderyka Chopina, zostane pred nami fascinujúco moderný skladateľ:

Chopin dokázal vytvoriť pocit, že pravou rukou niekto spieva a ľavou iba veľmi potichu drží svet pohromade. To je možno dôvod, prečo jeho nokturná dodnes nepôsobia ako múzejný exponát. Nemajú v sebe potrebu byť veľké. Sú intímne.

A intímnosť je jedna z najťažších vecí, ktoré môže reprodukčný systém preniesť.

Rubinstein: keď Chopin jednoducho dýcha

Ak by som mal vybrať jednu interpretačnú referenciu, začal by som Arturom Rubinsteinom.

Jeho stereo nahrávky Chopinových nokturien (RCA, stereo z rokov 1965–1967) majú dnes už svoj vek, ale práve to je na nich zaujímavé. Rubinstein nepotrebuje Chopina preháňať. Jeho rubato nepôsobí ako efektné spomaľovanie, ale ako prirodzené dýchanie hudby.

Pozn. Rubato je chvíľa, keď si klavirista dovolí trochu „ukradnúť čas“ – melódiu na okamih pribrzdí, inde ju nechá plynúť. Pri Chopinovi je to spôsob, akým hudba dýcha.

A klavír?

Nie je dokonale chirurgicky ostrý. Nemá moderný digitálny lesk. Ale má charakter.

Rubinsteinov Chopin je pritom zvláštne nesentimentálny. Je vrúcny, spevný a pokojný, ale nikdy sa nesnaží poslucháča citovo vydierať.

To je podľa mňa veľké umenie.

Ivan Moravec: ešte bližšie k uchu

Veľmi ma teší, že medzi referenčné nahrávky musím zaradiť aj nášho klavíristu Ivana Moravca. Ak Rubinstein rozpráva, Ivan Moravec šepká. Jeho Chopin má nádhernú farebnosť a neuveriteľnú citlivosť dotyku. Je to interpretácia, pri ktorej sa oplatí počúvať nielen melódiu, ale samotný klavír.

Ako sa tón začína, mení jeho intenzita, ako dlho zostáva vo vzduchu. A ako pedál spojí dva tóny, ktoré by na papieri mohli vyzerať úplne oddelene.

A zrazu pochopíme, že Moravcovo nokturno nie je jednoduchá melódia zahraná na klavíri. Je to práca s časom.

A potom príde otázka High-Endu

Práve Chopinove nokturná sú výborným testom pre Canor Crius H5S a Hifiman. Má tu High-End vôbec zmysel? Má. A počuteľný. Nie preto, že zreprodukuje presne extrémne basy alebo obrovský dynamický rozsah.

Práve naopak.

Chopinove nokturá sú takmer nemilosrdne jednoduché ale ich interpretácie môžu byť mimoriadne odlišné. Počúvajte dotyk klávesu, dozvuk, mikrodynamiku a priestor okolo klavíra. Sledujte, či systém dokáže rozlíšiť silnejší a slabší úder bez toho, aby z klavíra urobil sterilný analytický nástroj.

A potom skúste počúvať iba ľavú ruku.

Ak ju systém iba reprodukuje, počujete basy. Ak ju reprodukuje dobre, začnete počuť oporu, pulz a dýchanie celej skladby. A to je veľký rozdiel.

Stephen Hough: keď príde moderný zvuk

Možno najlepšíu lekciu pre audiofilov nadelí Stephen Hough. Moderná nahrávka. Moderná technika. Viac detailov. Čistejší priestor. Presnejšie zachytený klavír.

Je to ideálna príležitosť položiť si jednu z našich obľúbených otázok:

Je technicky lepšia nahrávka aj hudobne lepšia?

Nemusí byť. Hough nám môže ukázať viac z nástroja. Rubinstein nám možno ukáže viac z človeka.

A práve porovnanie týchto dvoch svetov je na High-Ende oveľa zaujímavejšie ako hľadanie víťaza.

Claudio Arrau a jeho temnota

Musím spomenúť Chopinove nokturná v interpretácii Claudio Arrau. Jeho Chopin je oveľa hlbší, tmavší a pomalší. Ak Rubinstein spieva, Arrau skôr rozpráva. Pre mňa temer meditačný zážitok.

A ktoré nokturno si pustiť?

Ak začínate s Chopinovými nokturnami, nešiel by som podľa čísel opusov. Vybral by som si niekoľko rôznych nálad.

• Op. 9 č. 2 – asi najznámejšie nokturno. Nie ako povinnú jazdu, ale ako ukážku toho, čo Chopin dokázal urobiť z jednoduchej spevnej línie.
• Op. 27 č. 2 – viac farby, viac priestoru, viac vnútorného pohybu.
• Op. 48 č. 1 – tu už Chopin ukazuje svoju dramatickejšiu tvár. Menej salónu, viac veľkého vnútorného príbehu.
• A potom Op. 62 č. 1 a 2. Neskorý Chopin. Menej efektný, ale o to fascinujúcejší.

Nakoniec by som sa pokojne vrátil k tomu prvému, čo sme počuli. Možno sa zmenilo len to, čo počujeme.

Audionahrávka večera

Artur Rubinstein – Chopin: The Nocturnes

Toto by som si večer pustil na slúchadlá. Nie príliš nahlas.

A tentoraz by som vôbec neriešil, či je nahrávka stará, či má moderný mastering alebo či by dnešné štúdio dokázalo zaznamenať klavír technicky dokonalejšie.

Počúval by som, či klavír dýcha. Či medzi tónmi zostáva priestor. Potom by som si vybral jedno (napr. to rtodoxne známe opus 9. č. 2) a vypočul by som si postupne zmeny v interpretácii Rubinsteina, Hougha, Arrua a nakoniec Moravca. Obchádza ma hrdosť pri predstave, že medzi top interpretov môžem zaradiť aj čechoslováka. Ivan Moravec patrí medzi interpretačnú elitu. (Áno som federalista)

A potom si vyberte ktorékoľvek nokturno s kýmkoľvek a užite si ho.

Hlavne, či po niekoľkých minútach prestanete počúvať interpreta, jeho klavír a svoje slúchadlá.

A zostane iba Chopin.

Pretože možno práve vtedy High-End splnil svoju jedinú skutočne dôležitú úlohu: zmizol.

Príspevok AudioKult: Chopinove nokturná nepotrebujú svetlo ale intimitu je zobrazený ako prvý na vinylworld.sk.

Pustíš si nahrávku Friendship Survival Guide a zistíš, že sláčiky, klavír, orchestrálne farby a dlhé harmonické plochy môžu pôsobiť neuveriteľne moderne.

A možno ešte dôležitejšie: môžu pôsobiť úplne prirodzene.

Klasika bez rámu

Jóhann Jóhannsson patrí medzi skladateľov, ktorí veľmi elegantne rozmazali hranicu medzi koncertnou hudbou, filmovou hudbou, elektronikou a ambientom. Adam Wiltzie sa pohybuje v podobnom priestore už desaťročia.

Ich hudba nepotrebuje veľké melódie, aby fungovala. Niekedy stačí jeden tón, ktorý sa pomaly mení. Sláčiková plocha, ktorá sa takmer nebadane posúva. Elektronická vrstva, ktorú si najprv ani neuvedomíš.

Je to hudba, ktorá sa neponáhľa.

A práve preto môže byť na dnešnú dobu paradoxne veľmi moderná.

Veď žijeme vo svete, kde všetko bliká, upozorňuje, kričí a chce našu pozornosť. A potom príde hudba, ktorá nám desať minút takmer nič „nerobí“.

A zrazu ju počujeme.

Pärt, Jóhann Jóhannsson, Wiltzie…

Keď sa na túto hudbu pozrieme z väčšej diaľky, začne byť zaujímavá jedna línia.

• Arvo Pärt
• Henryk Górecki
• Jóhann Jóhannsson
• Adam Wiltzie

A potom Max Richter, Nils Frahm a množstvo ďalších súčasných autorov.

Nie je to jedna hudobná škola. Ani jednotný štýl.

Spája ich však niečo podstatné: klasické hudobné myslenie prestáva byť viazané na klasický spôsob prezentácie.

Sláčiky už nemusia hrať iba to, čo si predstavujeme pod sláčikovou sekciou orchestra. Klavír nemusí byť koncertným nástrojom v tradičnom zmysle. Elektronika nemusí znamenať tanečnú hudbu. A ticho nemusí byť iba prestávkou medzi dvoma tónmi.

Môže byť samotnou súčasťou kompozície.

Arvo Pärt vytvára priestor tichom

Pri Arvo Pärtovi je to počuť možno ešte výraznejšie. Jeho hudba nepotrebuje veľa materiálu. Potrebuje priestor.

Spiegel im Spiegel je v tomto zmysle takmer radikálna skladba. Nie preto, že by bola komplikovaná. Práve naopak. Niekoľko tónov, pauzy, opakovanie a čas.

Človek si pri nej môže uvedomiť zvláštnu vec: moderná hudba nemusí byť moderná tým, že používa viac technológií, viac zvukov alebo komplikovanejšie postupy. Niekedy je moderná jednoducho tým, že sa odváži nerobiť nič navyše.

A potom príde Adam Wiltzie

Pri Friendship Survival Guide sa tento svet posúva ešte ďalej.

Orchestrálny zvuk už nie je iba zaznamenaný. Je vrstvený, upravovaný, opakovaný a zasadený do priestoru. Hudba sa miestami správa takmer ako obraz. Niečo sa objaví, niečo zmizne, niečo naopak zostane visieť vo vzduchu.

A práve tu sa podľa mňa začína zaujímavá otázka pre High-End.

Nie: koľko detailov dokáže systém reprodukovať?

Ale:

dokáže reprodukovať priestor medzi detailmi?

Dokáže nechať tón doznieť? Zachytiť mikrodynamiku, ktorá spôsobí, že plocha nie je iba plocha, ale živý zvuk? Áno, to je hudba, na ktorej sa dá testovať vzduch.

Malá jazzová odbočka ♫ Vypočujte si duet Vincenta Peiraniho a Emile Parisiena Abrazo. (Act music, 2019) Hneď prvú skladbu. Crave. Cítite ako sa hudba chveje?

Možno klasiku jednoducho počúvame nesprávne

Často počúvame o tom, že mladí ľudia nemajú vzťah ku klasickej hudbe.

Možno.

Ale možno im niekedy iba ponúkame klasickú hudbu zabalenú do predstavy, ktorá vznikla pred desiatkami rokov.

Čierny oblek, koncertná sála, dirigent, potlesk….

A potom im pustíme Jóhanna Jóhannssona, Pärta, Wiltzieho alebo Richtera a zrazu sa ukáže, že hranica medzi „klasikou“, filmovou hudbou, ambientom a elektronikou je oveľa tenšia, než sme si mysleli.

A možno človek, ktorý celý život tvrdil: „Klasickú hudbu nemusím,“ iba ešte nenašiel tú svoju.

Čo si teda pustiť? Neoclassical

Ak chcete tento svet preskúmať, nezačal by som playlistom „Best of Neoclassical“.

Začal by som pomaly.

1. Arvo Pärt – Spiegel im Spiegel
2. Potom Jóhann Jóhannsson – Orphée.
3. A potom A Winged Victory for the Sullen, projekt Adama Wiltzieho, kde sa tento svet medzi komornou hudbou a ambientom rozvinie ešte ďalej.
4. A nakoniec Friendship Survival Guide.

Nie ako hudbu do pozadia. Skôr ako experiment. Stíšiť svet. Stíšiť svetlá. Nasadiť slúchadlá. A chvíľu počúvať, čo sa deje medzi tónmi.

Pretože možno práve tam začína jedna z najzaujímavejších podôb dnešnej klasickej hudby.

Klasika totiž nemusí znieť ako klasika, aby bola klasickou hudbou.

A niekedy dokonca platí opačne:

Čím menej sa snaží znieť ako klasika, tým modernejšie môže pôsobiť.

Audionahrávka večera

Ak máte chuť skočiť do toho plnými nohami voľte nahrávku Jóhann Jóhannsson, Adam Wiltzie, Friendship Survival Guide.

Pri Friendship Survival Guide by som na Canore a Hifimanoch nehľadal efektné basy ani obrovskú zvukovú scénu, ale skôr to, čo sa deje medzi tónmi. Počúvajte dozvuk, ticho a mikro­dynamiku – či sa veľké zvukové plochy jemne menia a nezlievajú do jednej kaše.

Všímnite si textúru sláčikov a jednotlivé vrstvy, ktoré sa objavujú v rôznych hĺbkach priestoru. Dobrý systém by mal vytvoriť prirodzený priestor bez toho, aby naň upozorňoval. Zároveň necháva vyniknúť aj tie najjemnejšie zvukové detaily. ćasto krát sme riešili či Hifimn Oganic alebo HE 1000. Toto je priestor skôr na HE 1000.

A napokon ten možno najdôležitejší test: po chvíli by ste mali prestať počúvať slúchadlá a začať počúvať samotnú hudbu. 🙂 Pekný hudobný zážitok prajem.

Príspevok AudioKult: Jóhann Jóhannsson, Adam Wiltzie, klasika nemusí znieť ako klasika je zobrazený ako prvý na vinylworld.sk.