Čo je minimalizmus

by

V priebehu 90-tych rokov sa vyformovalo v elektronickej hudbe niekoľko štýlov,ako napríklad ambient, chill-out, detroit-minimal-techno, ktoré vo svojej štruktúre nesú prvky na prvé počutie ľuďmi negatívne ohodnotené (monotónnosť, nemelodickosť, prázdnosť, atď.). Nie všetci však vedia, že tvorcovia práve takýchto kompozícií sa nechali inšpirovať školou amerického minimalizmu, ktorej korene siahajú až do pôvodnej indickej hudby, ragy.

Jedná sa o niekedy aj viac ako pätnásťminútové (aj dlhšie) kompozície, založené na monotónnom opakovaní jednoduchých melodických formúl, ktoré sa pozvolne repetitívne obmieňajú.

Minimalismus začínajú ľudia v hudbe vnímať nástupom americkej minimalistickej školy začiatkom 60-tych rokov. Základy pre repetitívnu štrukturálnu hudbu založil však už na prelome storočí skladateľ Eric Sattie, keď vytvoril akúsi vlastnú psychadelickú formu musique-de-amoublement. Boli to prvé nekonečne dlhé kompozície založené na štrukturálnej repetitívnosti. Netvoril však iba minimalismus ale položil jeho základy.

Eric Sattie, narodil sa 17.5.1886 v Honfleur a zomrel 1.7.1925 v Paríži. Študoval hudbu na parížskom konzervatóriu, ale štúdium nedokončil. Až v 40-tich rokoch pokračoval v štúdiu skladby u V.D´Indyho a A.Roussela. Viedol excentrický a takpovediac proletársky život. Bol skladateľom vážnej hudby, ale tiež kabaretným pianistom a autorom šlágrov, dlho bol však považovaný za podivína. Napriektomu sa priatelil s niektorými významnými umelcami, Debussy mu bol vďačný za mnohé podnety, a príslušníkom parížskej Šestky sa stal duchovným otcom. Preslávil sa škandálóznou premiérou svojho baletu Parade (prevedeným 18.5.1917 Ďagilevovým Ruským baletom a s výpravou P.Picassa ), ktorý bol uvítaný ako „kubistický manifest“. Pre Satieho bola príznačná záľuba v music-hallu, ktorú dokumentoval už 1899 klavírnou skladbou (pantomimou-baletom) Jack in the box a neskôr zvláštnym baletom Relache (libreto F.Picabia, filmová vložka R.Clair, 1924). Na Sattieho sa odvoláva stále veľa umelcov z radov experimentátorov a považujú ho za „pioniera“ tohto smeru.

Ako som už spomenul, začiatkom 60-tych rokov sa minimalizmus začína presadzovať už v širšom kontexte. Medzi prvých tvorcov minimalizmu radíme Terryho Rileya a Le Monte Younga. Terry Riley sa narodil v roku 1935 (Colfax). Začínal ako ragtimový pianista, od roku 1962 spolupracoval s experimentálnym skladateľom La Monte Youngom, 1970 študoval severoindickú hudbu, ragy a možnosti, ktoré poskytuje prirodzené ladenie.

Rockových hráčov ovplivnili predovšetkým tie Rileyove skladby, v ktorých sa pracuje s cyklickým opakovaním pozvolna meniacích sa melodických figúr, realizované elektrickými varhanami s magnetofónovým, neskôr digitálnym oneskorovačom ( A Rainbow In The Curved Air a.i.). Rileyov štýl najsilnejšie poznamenal prvé albumy Soft Machine, niektoré nahrávky Roberta Frippa, Briana Ena, obecnejšiu spojitosť nájdeme na prvých albumoch Mika Oldfielda atď. V spolupráci s Johnom Calom natočil Church Of Anthrax. Riley bol prvým skladateľom minimalistickej školy, ktorý zaujal rockové publikum.
Ako som už spomenul, Terry Riley spolupracoval aj s Le Monte Youngom, ktorý je považovaný za otca minimalizmu alebo za minimalistického guru. V 50-tych rokoch hrá La Monte Young v Los Angeles jazz na saxsofóne, popri tom vedie aj kapelu s Billy Higginsom, Denisom Budimirom a Donom Cherym. O desať rokov neskôr zahajuje svoje prvé koncertné série v štúdiách Yoko Ono, preslávili ho nielen pre svoju dlžku, ale aj pre celkový vizuálny efekt. V roku 1962 zakladá kapelu The Teatre Of Eternal Music, kde popri ňom hrá napríklad spomínaný Terry Riley, Marian Zazeela, John Cale atď. Zo Zazeelom definuje Dream House ako kontinuálne spojenie svetla, efektov a hudby, že by sa práve ním nechali inšpirovať štúdiový pustovníci 90-tych rokov, The Orb, ktorí svoje koncerty poňali podobne, čiže množstvo svetelných efektov, videoprojekcie, a neskutočná hudba ovplivnená skôr minimalizmom Briana Ena?

Tak ako všetci predstavitelia minimalizmu aj Le Monte Young sa nechal inšpirovať a vychádzal z indickej klasickej hudby a na svojom vystúpení v roku 1970 prezentuje s vokalistom Pandid Pran Nathom indický Kirana štýl. O štyri roky neskôr (1974) má Young v Rýme svoju svetovú premiéru opusu The Whel-Tuned Piano. Začiatkom 80-tych rokov rozširuje svoju kapelu, The Theatre of Eternal Music Brass And String Ensembless, a spolu s Ben Neilom a Charles Curtisom prezentuje v USA a v Európe albumy The Melodic Version a The Four Dreams In China (1984). Svoju prvú retrospektívu, dlhú 6 hodín a 24 minút odohral na akcii Mela Foundation v 87-om. V roku 1990 formuje novú kapelu The Forever Bad Blues Band, s ktorým odohráva nezabudnuteľný koncert s názvom Young’s Dorian Blues, popri Youngovi (hral na klávesy) tu vystúpili John Catler (gitata), Brad Catler (basa), Johnatan Cane (perkúzie) a Marian Zazeele (light design). O tri roky neskôr ešte vydáva dvoj album zachytávajúci fantastickú koncertnú podobu jeho kompozícií Just Stoppin’/Live At Kitchen, no potom sa už pripravuje na oslavu vstupu do nového milénia, aby v roku 2000 spolu so Zazeelem vystúpil v Kostole Sv. Jozefa Avignona, kde predviedli úžasnú show, doplnenú famóznou projekciou so záznamom s koncertu Mela Foundation z roku 1987. V roku 2000 potom vydáva dva projekty s názvom L’Express L’An a La Son Du Siécle.

Ďalším významným umelcom tohto smeru bol Steve Reich, ktorého niektoré kompozície prešli rukami takých známych osobností alternatívnej hudby 90-tych rokov ako boli Coldcut alebo Howie B, a boli vydané na kompilácii Reichremixes, no ale pekne po poriadku.

Steve Reich sa narodil 3.10.1939, NYC. Študoval 1953-57 filozofiu na Cornell Univercity, 1958-61 skladbu u H.Overtona na JS. 1963 získal akademickú hodnosť na Mills College v Californii, kde boli jeho profesormi kompozície Luciano Berio a D.Milhaud. 1966 založil komorný súbor Steve Reich And Musician, s ktorým hrával prevažne vlastné diela, komponované v originálnom štýle, ktorý spočíval v práci z jednoduchými zvukovými štruktúrami (kombinácia identického zvukového materiálu z magnetového záznamu z živým prednesom v Violin Phase, 1967, postupne predlžované tóny jediného akordu v dvatsaťpäťminútovej skladbe Four Organs pre štyri elektrické orgány a maracas, 1970, rytmická unisona v Six Pianos, melodická a rytmická ostináta v jeden a pol hodinovom diele Drumming, 1971 a pod.) a ich asynchrónnymi fázovýmií posunmy pri priebežnom opakovaní. Väčšina z týchto postupov, zahrňovaných pod označením minimálne, prípadne modulárna alebo periodická hudba, bola inšpirovaná mimoeurópskými kultúrami, najmä africkou polyrytmikou (v lete 1970 bol Reich na študijnom pobyte na univerzite v Ghanskej Akkre) a variačným princípom gamelanovej hudby z indonézskeho súostrovia. Z obidvoch Reich prevzal i charakteristický inštrumentár, preferujúci rôzne marimby, metalofóny, xylofóny, zvonkohru, bubny a perkúzie. Okrajovonesie Reichova hudba stopy jazzu.

V priebehu 70.rokov zkomponoval Reich a so svojým súborom previedol ďalšie významné diela: Music For Mallet Instruments, Voices and Organ, Music For Pieces Of Wood (1973), Claping Music (1977) a zvláštna hodinová Music For 18 Musician (1976) a Music For A Large Ensemble (1980). Reich bol veľmi významným predstaviteľov minimalizmu, pretože svojimi hudobnými ideami ovplyvnil i niektorých avandgarne orientovaných jazzových a rockových hudobníkov (Briana Ena, Kraftwerk, Jiří Stivín atď.). Prechodne prednášal na New School For Social Research v NYC. Reicheove rôzne publikované eseje usporiadal K.Koenig do zväzku Writing About Music a vydal v roku 1974 v Halifaxu.

Medzi najznámejších predstaviteľov americkej školy minimalizmu patrí nesporne Phillip Glass, známy nielen svojimi avantgarne poňatými operami ( jednu z nich sme mohli zhliadnuť aj na slovenskom festivale súčastnej hudby Mélos Etos, konkrétne opera na námet E.A.Poea Pád domu Usherových s fantastickou Glassovou hudbou v roku 1999), ale aj hudbou k známym filmom a spoluprácami s hudobníkmi ako napríklad Brian Eno alebo David Bowie. Phillip Glass sa narodil v Baltimore 31.1.1937. Študoval flautu na Pabodyho konzervatóriu, potom klavír, harmóniu a kompozíciu s Louis Cheslockom. Na Julliard Music School vo Francúzsku študoval s Naďou Boulanger a Dariusom Milhaudom. Počas pobytu v Paríži pracoval na hudbe k filmu Conrad Rooksa – Chappaqua. Stretol tu Ravi Shankara a jeho hráča na tabla All Rakka.To bolo jeho prvé stretnuti s hudbou Indie. Mal prepísať Shankarove raga improvizácie do notácie zaužívané v Západnej Európe, čo bol prvý krok k jeho neskoršiemu minimalizmu. V rokoch 1966-67 je Glass v Tibete a Indii, kde sa necháva inšpirovať miestnou hudbou. Po návrate do New Yorku zakladá Phillip Glass Ensemble (jeho členmi sú Michael Reisman, Richard Landy, John Gibson, Richard Peck, Martin Goldray, Dora Ohrenstein a Kurt Munkacsi ako producent), s ktorým zahajuje svoje koncertné vystúpenia, kde prezentuje klasickú hudbu spojenú so spomínanými indickými postupmi, s čoho vznikol typický Glassov minimalizmus. Spočiatku sa jeho hudba stretá s nie veľkým záujmom, takže na koncertoch bývalo spočiatku pár ľudí a aj s toho polovina boli jeho známi, neskôr však jeho hudba naberá na popularite a v 90-tych rokoch s nej čerpá inšpiráciu množstvo umelcov. „V ’69 a ’70 rokoch som chcel dostať moju hudbu do rádia, ale všade hrali iba s LP’s, nehrali s kaziet,“ hovorí Glass, „prvá minimalistická nahrávka Music With Changing Parts vychádza na kazete v limitovanej edícii 1000 kusov, neskôr som ho vydal v náklade 10 000 kusov to som už nahrával pre Virgin, a pre nový špeciálny label Tomato, na ktorom som vydal Einstein on the Beach,“ vyjadruje sa o svojich začiatkoch Glass. Jeho opera Einstein On The Beach má premiéru v roku 1976. Ešte v roku 1974 vydáva Music In Twelve Parts. Jeho ďalším počinom je album North Stars, na ktorom mu vokálnu sekciu zabezpečuje Joan Labarbara. Konečne v roku 1982 podpisuje kontrakt so spoločnosťou CBS, takže s vydávaním a presadzovaním jeho hudby už niesú také problémy. To bolo tzv. ranné obdobie Glassovej tvorby.

V strednom období tvorby sa Glass zameriava nielen na hudbu k filmu (Koyanisqatsi ‘82 a Mishima ’88 ), ale vytvára aj vizuálnu performance tanecm, opera (napr.: Satyagraha – politická téma o Ghándim, Akhnaten – egyptská mytologická téma). V tomtro období vydáva ešte napr.: The Violin Cncerto ’87, Powaqatsi ’87, In The Upper Room ’88, ale najznámejšie sú Glassworks a Song For Liquid Days ’86, na ktorých môžeme nájsť prepracované skladby od Laurie Anderson, David Byrnea, Paul Simona či Suzane Vega.

Glassove neskoré obdobie sa nesie hlavne v znamení tvorby hudby k filmom. Ešte začiatkom deviatej dekády vydáva albumy Anima Mundi a Quartet #5 ’91.V 95-tom spracováva tému filmu Jean Coctoa do opery La Belle Et La Bete ‘95, potom skladá hudbu k filmu Martina Scorseseho Kundum ’97, a objavuje sa na soundtracku k filmu The Truman Show ’98. Posledným Glassovým počinom je album Piano Solo (2000). Toľko tvorba Phillipa Glassa.

Minimalizmus sa prejavoval v hudbe a v umení aj iným spôsobom. Tak napríklad svojsky poňal tento štýl Brian Eno, jeho hudba je akýmsi spojením zvukových plôch do nádherných kompozícií, môžeme ju počuť na albume „Music For Airports“, takisto pracoval s repetitívnymi variáciami, ale iným spôsobom. Je jedným s tvorcov tzv. New Age ambient music madzi ktorých patril aj Robert Fripp, Jah Woblle, Roger Eno atď. V 90-tych rokoch prezentujú minimalizmus v experimentálnej elektronickej hudbe napríklad Richard D. James s projektom Aphex Twin ( album Selectred Ambient Works ), nór Gere Jensen a jeho projekt Biosphere (album Substrata) alebo Richie Hawtin aka Plastikman využíva minimal v techne a jeho zdrojom inšpirácie je práve spomínaní Phillip Glass.

One Response to "Čo je minimalizmus"

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *