Naďa Hrčková: Dejiny hudby 6. Hudba 20. storočia (1)

Posted · Add Comment

Ikar, Bratislava 2005, Euromedia Praha 2006
CD s ukážkami z diel skladateľov: Alexander Skrjabin, Claude Debussy, Erik Satie, Darius Milhaud, Charles Ives, Béla Bartók, Anton Webern, Igor Stravinskij, Olivier Messiaen

Písať syntetické dejiny je dnes veľmi riskantné. Na takýto projekt má odvahu len málo muzikológov, pretože tematika je príliš rozsiahla. Dvadsiate storočie je posiate množstvom skladateľských individualít a tak riskujete, že nepôjdete pri dokumentácii príliš do hĺbky problému. Prax však takéto publikácie potrebuje a čitateľ sa ich dožaduje. Potrebuje vedieť, ako vidí veci odborník a žiada od neho konštatovania, závery, aj za cenu omylu, alebo rizika, že sa nevyhneme príliš subjektívnym konštatovaniam. Veď za vedeckými metódami a množstvom cudzích slov sa často skrýva neschopnosť zovšeobecniť detaily histórie a málo odvahy nazvať veci pravými menami.

Možno len gratulovať, že sa k takémuto počinu podujal muzikológ medzinárodne známy a odborne uznávaný, Naďa Hrčková. Aby sa vyhla spomenutému úskaliu, oslovila autorov, špecialistov, ktorí sa dlhšie obdobie venujú niektorým témam. K nim patrí moravský muzikológ Rudolf Pečman s príspevkom o Bohuslavovi Martinů, nemecký muzikológ Erik Dremel, bývalý poslucháč hamburgskej muzikologickej školy, s príspevkom o Paulovi Hindemithovi a Bernd Alois Zimmermannovi. Organista a teoretik, Ferdinand Klinda, napísal profil Olivier Messiaena. Skladateľ a muzikológ, Daniel Matej, je autorom textu o Johnovi Cageovi. Ďalšie príspevky o takých skladateľských osobnostiach ako Alexander Skrjabin, Claude Debussy, Karlheinz Stockhausen, Luigi Nono pochádzajú z pera nedávnych absolventov prof. Nadi Hrčkovej. Sú nimi Oľga Brozmanová, Jana Golisová, Robert Kolář a Lucia Velčická.

Autorka Dejín hudby 20. storočia nie je v muzikologickom svete nováčikom. Po jej predchádzajúcich monografiách – Hudobná kritika a hodnotenie (1986), Tradícia, modernosť a slovenská hudobná kultúra (1996), prichádza „opus magnum“ Dejiny hudby I. – európsky stredovek, Orman 2003, Dejiny hudby II. – renesancia, Ikar 2004 a napokon Dejiny hudby VI. – hudba 20. storočia (1) . Tento „dejinný projekt“ je len logickým vyústením toho, čomu sa Naďa Hrčková v priebehu celej svojej profesionálnej kariéry venovala. Ako pedagogicky aktívny muzikológ na Katedre hudobnej vedy Filozofickej fakulty Univerzity Komenského prednášala práve dejiny stredovekej a renesančnej hudby v Európe. Jej vedecké práce vždy reflektovali aktuálnu súčasnosť v hudbe 20. storočia. Za posledných pätnásť rokov sa o Hrčkovej prácach a aktivitách okolo bratislavského sympózia Melos – Étos píše v takých novinách ako Frankfurter Allgemeine Zeitung, Süddeutsche Zeitung, Schweitzerische Musikzeitschrift a Musiktexte.

Prvý diel Dejín hudby 20. storočia prezentuje skladateľov, klasikov hudby 20. storočia – Debussy, Bartók, Stravinskij, Parížska šestka – Erik Satie, Darius Milhaud, Arthur Honegger, 2. viedenská škola – Schönberg, Webern, Berg … Niektoré osobnosti tejto časti historickej epochy sú vynechané, niektoré doplnené. Vynechaný je Janáček, doplnený je Bohuslav Martinů, Alexander Skrjabin, Charles Ives, pod titulkom „americký exot“. Odpoveď na tento problém nájde čitateľ v knihe samotnej.

Autorka v stati o Hudbe Východu a Západu (s. 221) poukazuje na rozporuplnosť hudobnej historiografie, ktorá vývoj na západe vníma ako kontinuálny dejinný vývoj európskej hudby a ignoruje všetko, čo sa v priebehu storočia odohralo vo východnej časti Európy. Po prvý krát na to upozorňuje prof. Vladimír Karbusický v práci Wie deutsch ist das Abendland (Hamburg, 1995). Autorka v práci hovorí, že „časť autorov z Východu emigrovala na Západ, kde práve títo skladatelia urobili nemalú kariéru (György Ligeti, Alfred Schnitke, Arvo Pärt); podobne to platí o mnohých ďalších autoroch, predovšetkým poľských a ruských (Witold Lutoslawski, Krzystof Penderecki, Sofia Gubajdulina, H. M. Górecki, György Kurtág…). Veď kto by bol čakal, že práve z Východu príde nečakaná duchovná obroda novátorstvom vyčerpaného západného hudobného sveta?!“ (s. 222) Ukazuje sa však, že západná Európa nemá len problém prijať Východnú kultúru, ale aj skladateľské osobnosti z Nového sveta. Ak chceme hovoriť o izolácii, ku ktorej sa my na Východe priznávame, tak sa zdá, že bola obojstranná.

Iste, je sporné začínať dejiny Skrjabinom, prejsť k známym postavám francúzskeho impresionizmu, nemeckého expresionizmu, včleniť medzi nich Bohuslava Martinů a Charlesa Ivesa, ale to je doklad, že dynamizmus vývoja prebiehal aj inde, nielen na Západe. Naďa Hrčková je muzikológ, ktorý je schopný poňať dejiny hudby 20. storočia v odideologizovaní a v novom etickom rozmere. Má šancu dokumentovať dejiny hudby 20. storočia bez predsudkov a bez prílišného vyzdvihovania západnej kultúry a opomenutia osobností bývalých krajín východného bloku. Snaží sa včleniť ich prirodzene do kontextu vývoja.

Ak hodnotíme orientáciu mnohých západných osobností z pohľadu posolstva, ktoré priniesli pre nové milénium, mnohé z týchto postáv sú „zatúlanými deťmi“ európskej tradície. Hľadajú zmysel svojej hudby v teozofii, okultizme, numerológii (Stockhausen) a v budhizme (John Cage). Násilná ateizácia však mnohým skladateľom Východu sprostredkuje odkaz tradície kresťanstva. Tu niekde je aj diferenciácia týchto umelo ideológiou rozdelených hudobných kultúr. Od polovice 20. storočia vzniká polarita Východu a Západu prameniaca z politického rozdelenia sveta, aj keď korene tohto členenia sú zrejme skryté omnoho hlbšie v byzantskej a rímskej kultúre. Napriek tomu je toto rozdelenie zdrojom rôznych pohľadov, mýtov, ale je v ňom aj trochu pravdy – východné je emocionálne a konzervatívne, a preto nepostačuje veľkým géniom ako napríklad Stravinskému, západné je progresívne, exprimentujúce, avantgardné a novátorské, ale často v slepej uličke.

Po klasike 20. storočia prichádzajú nové skladateľské osobnosti, ktorých kariéra sa rozvinula naplno až v druhej polovici 20. storočia. Dejiny hudby 20. storočia začínajú byť pre mňa zaujímavé od polovice tejto knihy, keď sa v nej objavujú skladatelia, ktorých tvorba ešte nie je uzavretá, alebo recepcia ich tvorby sa neustále kreuje. Sú to Olivier Messiaen, Pierre Boulez, Louigi Nono, Karlheinz Stockhausen, John Cage, Mauricio Kagel, Bernd Alois Zimmermann, Luciano Berio, Iannis Xenakis a Helmut Friedrich Lachenmann. Predel k tejto časti publikácie je obsiahnutý v zaujímavej komparácii kompozičných princípov Schönberga a Stravinského.

Tieto dejiny sú chápané ako pohyb po európskej pôde a možno v ňom vystopovať určité centrá diania v takých mestách ako Paríž (francúzska hudba „parížskej šestky“), Viedeň (Schönberg, Webern, Berg), Berlín (Schönberg, Paul Hindemith). Darmstadt je snáď posledným mestom, ktoré zo svojej regionálnej polohy ovplyvnilo ďalšie dianie z hľadiska vývoja kompozičných techník, pretože sa tu na pôde hudobných kompozičných kurzov stretávali a konfrontovali skladatelia od roku 1946. Kniha však ukazuje, že lokálny vývoj neustúpil, ale naopak formoval si nové centrá v Kolíne nad Rýnom (Štúdio pre elektronickú hudbu, Inštitút pre Novú hudbu na Rýnskej hudobnej škole, kde pôsobili Stockhausen a Kagel). Tieto centrá európskych hudobných udalostí už majú iný charakter, než bohémska spoločnosť v kaviarňach v Paríži, alebo Viedni. Sú to mestá, kde sa organizujú festivaly, kurzy súčasnej hudby, alebo pracujú štúdiá pre výskum akustickej či elektroakustickej hudby (v Paríži IRCAM, založený Boulezom roku 1975). A tak sa zdá, že takýchto miest je dnes veľa a sú sústredené v Európe, Kanade, USA. Našťastie aj Varšave, Prahe a Bratislave. Ako prebiehal vývoj na tejto strane sveta, o tom bude druhá časť knihy.

Tento civilizačný svet európskej vysokej hudobnej kultúry však vypúšťa zo svojej prítulnosti osobnosti, ktoré jej nevyhovujú svojím národným, židovským, triednym pôvodom alebo ideologickými názormi a ich útočišťom sa stáva Amerika (Bohuslav Martinů, Béla Bartók, Arnold Schönberg, Paul Hindemith…). Tu však recepcia a tvorba kultúrnych hodnôt začína od začiatku – od kmeňového vnímania prvotných foriem jazzu až po tvorbu logickej kompozičnej štruktúry (Charlesa Ivesa, Johna Cagea, ale aj Stevea Reicha a Philipa Glassa). Lenže cesta k logickej kompozičnej štruktúre vedie aj z Ameriky do Európy, kde európske publikum postupne dozrieva, aby prijalo skladateľský hlas z Nového sveta – Charlesa Ivesa, Johna Cagea, Mauricia Kagela a iných. Tento proces pretrváva dodnes a prebieha aj v súčasnosti.

Dejiny hudby 20. storočia sú doplnené o notové príklady s krátkymi analýzami, čo je doklad nového trendu výkladu dejín, do ktorých sú vložené výsledky hudobnoteoretickej analýzy, tak často spochybňovanej najmä za posledné štvrťstoročie. Po analýze nasleduje výklad pre čitateľa v historickom prínose a hodnote skladby. K Dejinám je priložené CD s dielami klasikov 20. storočia v interpretácii prestížnych umeleckých osobností zo zahraničia. Nový vývoj dejín hudby sa bude uberať viac smerom ku globálnej línii, individualita v tejto spleti bude nadobúdať inú dimenziu na historickom pozadí odkazu tradície, racionality moderny a nového trendu postmoderny. Dejiny hudby 20. storočia II., ktoré vyšli vo vydavateľstve IKAR v r. 2006, priniesli dokumenty o takých osobnostiach ako Ligeti, Schnittke, Lutoslawski, Penderecki, Górecki, Gubajdulina, Ustvoľskaja, Pärt, Kurtág, Zeljenka, Berger, Kolman, Beneš, Klusák, Piňos…

Yvetta Kajanová

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *