S vďakou a obdivom Györgyovi Ligetimu in memoriam

Posted · 1 Comment

Keď v krásnom období vzrušenia nad objavmi hudobnej avantgardy, ktoré sa už rozplýva v čoraz hmlistejších spomienkach, prišiel György Ligeti na semináre súčasnej hudby do Smoleníc, z ampliónov v tamojšom bufete už hučala vrava tankov a protichodných správ, veštiacich „víťazný pád“ našich vtedajších nádejí.

Písal sa rok 1969. V Smolenickom zámku sa ešte na poslednú chvíľu žilo pravým profesionálnym zaujatím za životne dôležité otázky súčasnej hudby, ktoré mali onedlho pohltiť slabomyseľné ideológie. Vtisnutá medzi dverami preplnenej sály som s údivom a očarením sledovala náročný, ale zrozumiteľný a zábavný výklad G. Ligetiho, jeho drobnú, krehkú, ale zvláštne sugestívnu postavu s obľúbenou rekvizitou-tabuľou, v typickom vyťahanom svetri, aj keď ho korunovali poctami a cenami neraz úctyhodných finančných výšok všetky možné oficiality, nadácie, vlády, ba aj firmy.

Hoci to preňho ako maďarského emigranta bolo vtedy prinajmenšom povážlivé, nevydržal a prišiel. Pod dojmom zážitku z jeho prednášky napísala som potom v nekonvenčnej recenzii v Hudobnom živote niečo o vynálezcoch a klaunoch.

Keď sa po revolúcii opäť ako zázrakom (a tento krát len po úteku z liečebného sanatória v Rakúsku) zjavil v rovnako hviezdnej chvíli očarenia slobodou a ilúziou príchodu „normálneho života“ na festivale Melos-Étos 1991 a síce už chvalabohu nehučali tanky, no už klíčila plazivá zotrvačnosť totalitnej nedôvery, neporozumenia až nenávisti voči zostarnutým a stále nenapraviteľným a nepoučiteľným pamätníkom tamtých čias, poznačených „vzostupmi a pádmi“ neúprosnej reality, bol to, aspoň pre mňa ten istý Ligeti a tá istá chvíľa. Vtedy i teraz ho vzrušila správa o slobode, posolstvo z „ostrovčeka klaunov a vynálezcov“, vyslané faxom do jeho kancelárie: jej dušou bola Louise Duchesneau, prostredníctvom nej Ligetiho hudba a osobnosť emanovali do kultúrneho sveta, ba i na jeho úplný okraj – k nám.

Ligetiho fax do kacelárie Melos-Étos: Vážený pán Zeljenka, milá Naďa, teším sa, že stredná Európa je zase slobodná ( to znie pateticky) a že sa znovu stretneme. Srdečne György Ligeti.

Ani teraz nevydržal „nebyť pri tom“ a súčasne nevyužiť príležitosť zvestovať svoje nové objavy a umelecké vízie, tak ako to robil, s pôvabom len sebe vlastným, doslova po celej zemeguli: v Austrálii, Amerike, ba aj v Japonsku sa už naučili vyslovovať typicky maďarské meno György. Keď uťahaný prijatiami u sponzorov, médiami a ako vždy zbytočnými oficialitami a rečami vyšiel pred publikum v Moyzesovej sále a vyložil v troch jazykoch, po nemecky, anglicky a francúzsky rytmické a metrické zložitosti svojej poslednej tvorby, ako dobre sa potom počúvali priam krkolomné Klavírne etudy! Pravda, hrať Ligetiho ako Mozarta, to dokáže len famózny Parížan Pierre-Laurent Aimard, ktorý posunul naše predstavy o možnostiach hrať dvoma rukami, tie najkomplikovanejšie rymtické štruktúry ( každou iné) ďaleko dopredu. Druhá skladba koncertu, Musica ricercata, ktorú Aimard naštudoval špeciálne pre tento protitotalitný festival, hoci vôbec nepočítal s honorárom, bola kedysi, keď Ligeti ešte prednášal na budapeštianskej Hudobnej akadémii, nepredvediteľná ako „formalistická“.

Po neúspešnej maďarskej revolúcii v roku 1956 uteká György Ligeti s manželkou vlakom a potom peši cez hranice, do neznáma. Nevydržal v totalite, nedokázal sa adaptovať, prispôsobiť (alebo dokonca profitovať), ani sa utiahnuť do súkromia – to boli azda všetky možnosti. Dvojnásobný vyhnanec (už v detstve jeho rodina zanecháva všetko a uteká z rumunského Sedmohradska do Maďarska) vztiahol z týchto osudových skutočností svoje konzekvencie: nebudovať si už nikdy nijaké sídlo, neorientovať sa na „veci časné“, žiť pre umenie a pre druhých. Pracovňa vo Viedni, kde som ho navštívila ešte tesne pred definitívnym spustením železnej opony a z ktorej nevychádzal, keď písal, aj niekoľko týždňov, bola skôr pustovňou. Už vtedy, hoci vôbec nie bohatý – a neskôr stále viac – podporoval celý okruh vydedencov a utečencov hlavne z Maďarska , s ktorým sa cítil byť až do konca života intenzívne zviazaný ( autorské poznámky v partitúrach zostali po celý čas v maďarčine, stále „ maďarskejšie“ boli i jeho skladby). Ligeti dával na podporu neprávom potlačovanej, či už vinou totalít, či len ľudskej hlúposti a ľahostajnosti nepovšimnutej tvorby svojich kolegov – autorov, ale aj jej exegétov a organizátorov všetky prostriedky zo svojej „ slávy “, ktorá sa sa tak stala službou súčasnému hudobnému umeniu.

Je len symptomatické, že pustovnícky (medzi Hamburgom a Viedňou) žijúci autor, sa stal najinternacionálnejším autorom. Bol neúnavným a nenásytným osvojovateľom a spracúvateľom nových a nových podnetov z najrozmanitejších období a oblastí európskej, vážnej i „nevážnej“, dokonca mimoeurópskej etnickej hudby, hoci seba jasne definoval ako skladateľa elitnej hudby, uprednostňujúc toto označenie pred hudbou vážnou. Snímal ich okamžite, ako obrovská anténa. Už vtedy, koncom šesťdesiatych rokov mi zrazu prišli dva albumy Beatles, platňa Terry Rileyho, Ockeghema, inokedy zas vyslal nahrávku rytmicky eruptívnych kompozícií nezaraditeľného a málo známeho originálneho Američana, ktorého práve obdivoval, Conlona Nancarrowa. Ako o skladateľa sa oň doslova pretekali kontinenty a všade chceli aj jeho zasvätené a zábavné prednášky .

V čase hudobného agnosticizmu, myšlienkovej bezbrehosti, rôznych únikov, prispôsobovania sa a ústupu od bdelého individualizmu do slepej iracionality, hlásal a uskutočňoval György Ligeti svojím pôvabným klaunovským spôsobom pravý opak: vnútorne nevyhnutnú, zreteľne artikulovanú a sebakritickú cestu umeleckej individuality za vlastným presvedčením; vynachádzanie a objavovanie neznámych a doposiaľ nepoznaných hudobných svetov a súvislostí; nekompromisné úsilie o čo najväčšiu komplexnosť a dokonalosť hudobného diela , chápaného predovšetkým ako ars combinatorica. To sú kritériá dobrej hudby, ako si ich autor stanovil a ako ich akceptuje kultúrny svet : hudby nepoplatnej ideológiám, móde, nezaťaženej kritikou a vôbec už nie pragmatickými riešeniami. Opovrhoval účelnosťou akéhokoľvek druhu, nikdy nenapísal „objednávkovú skladbu.

Ligeti viedol nepretržitý boj o novú dimenziu hudobnej histórie, ono vynachádzanie nepoznaného, o svojskú víziu hudobného priestoru, neslýchane bohatého a pestrého, blízkeho velikánom novovekej nizozemskej polyfónie 15. a 16. storočia. Ako 27-ročný sa vzbúri proti tradičnej tematickej práci a svojmu duchovnému otcovi Bartókovi. » Vízie » sú skladbu bez taktových čiar, ruší v nich „tradičný“ rytmus, melódiu, harmóniu, zostávajú len chromaticky vyplnené zvukové plochy. Už tu je zárodok typicky ligetiovskej hýrivej vnútornej vibrácie navzájom sa o seba trúcich hustých hlasov. Nasleduje objavenie „statickej“ hudby, Debussyho, ktorého očarenie javanským gamelanom silne pripomína Ligetiho očarenie africkou a ázijskou rytmickou polyfóniou, Mahlera, 2.Viedenskej školy, inštrumentálneho cítenia zo Stravinského.

V Kolínskom elektroakustickom štúdiu, kde ho po úteku z vlasti prichýli kolega Stockhausen, sa síce nikdy nespriatelí s umelým zvukom, ale výsledkom inšpirácie je mnohovrstevná sieť napätí a vzťahov, autorom nazvaná mikropolyfóniou. Zintenzívňuje sa typický efekt „priestorovej hĺbky“ (táto akustická ilúzia sa zjavuje v už aj u nás známom Continuu pre čembalo) a neslýchaná rytmicko-metrická komplexita.

Ligetiho skice

Pohľad na Ligetiho partitúry od polovice 80. rokov hovorí sám za seba i pre laika. Je to fascinujúci priestor napohľad fantazijnej, no krajne špekulatívnej sieťoviny hlasov a rytmicko-metrických vzorcov, už i farebne odlišovaných zelenou, modrou, červenou či žltou ceruzkou (vyvrcholením sú Klavírne etudy, klavírny, husľový a orchestrálny– Hamburgský koncert). Ak vydavateľstvo Schott vydalo Ligetiho noty ako svojho druhu „ výtvarnú grafiku“, tak to má síce málo spoločné s jeho umeleckými cieľmi, ale táto unikátna, krížom krážom preškrtaná a množstvom farebne vyznačovaných znamienok a inštrukcií preplnená „ pavúčia sieť“ vypovedá mnoho nielen o unikátnom hudobnom priestore, ale aj o priam dramatickom hľadaní optimálnej (dokonalej) podoby diela

Ligeti sa k nej predieral, sužovaný novými a novými pochybnosťami, do poslednej sekundy pred premiérou, konzultoval s interpretmi a prepracúval niekedy už hotovú skladbu. Pestoval opravdivé „dielo v procese“, vznikajúce, ako kedysi v dávnych dobách , s „dielňou“, konzultované s odbornou verejnosťou. Potieral stále viac sa roširujúce mýty o údajnej scestnosti autorskej kompozície s veľkým A – z ktorej dokázal spraviť vec celej odbornej i milovníckej obce – ale aj bludy o skladbe ako „predžutej strave“ pre interpretov.

Ligetiho pestrá osobnosť bola akýmsi seizmografom našich čias, ich silnejších i slabších, i celkom smiešnych a absurdných stránok. Zrkadlil ich svojou paradoxnou existenciou. Ako jeden z „posledných mohykánov“ elitnej a perfekcionistickej hudby stal sa populárnym hviezdnym autorom, ktorý nemohol nikde chýbať. Stal sa menom a zostal osobnosťou s prirodzenou autoritou : aj to bolo – a snáď ešte chvíľu zostane – možné v kultúrnom svete. Väčšina jeho hudby je „nehrateľná – a hrá sa, je „nezrozumiteľná – a počúva sa, ba čo viac, fascinuje. Jeho prednášky a články, nabité reflexiou takmer celej hudobnej histórie,boli svojským, autorským, no svojou kritickosťou a spätosťou s humanitnou hudobnou vedou i objektivizovaným tvorivým prínosom do súčasnej hudobnej teórie. Máloktorá skladateľská dielňa v 20.storočí sa stala takou veľkolepou alchýmiou riešenia existenčných otázok súčasnej hudby.

Priateľský pozdrav z niekdajšej krajiny „vynálezcov a klaunov“ chcel byť vyjadrením hlbokého obdivu a vďaky. Ale György, ako vždy prekvapil. Kancelária stíchla – Györgya Ligetiho pochovali po dlhej útrpnej a krutej chorobe, keď mu ešte vírili v hlave noty, ale nevládna ruka už ich nedokázala zapísať. Stíchlo šľachetné srdce. Drahý György, Tvoja pomoc vo chvíľach súženia tu zostane s Tvojou skvelou hudbou – ako lúč nádeje…

Naďa Hrčková

One Response to "S vďakou a obdivom Györgyovi Ligetimu in memoriam"
  1. Good morning,
    Do you have by any chance a translation in english or in french of
    S vďakou a obdivom Györgyovi Ligetimu in memoriam. I am preparing a second volume of a book call „Images de pensée“ and we will be happy to include the Ligeti partition that remind me Ligeti Kilviria map. Is that so?
    Thank you very much in advance
    Nicole Marchand-Zanartu
    Images de pensée/Rmn éditeur

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *