Melos Etos s Unsuk Chin a Kaija Saariaho v Slovenskom rozhlase

Posted · Add Comment

Išiel som na Ligetiho a prišiel som s Paríkom. Išiel som na Buffovcov a prišiel som s Kaijou Saariaho.

Dva koncerty plné hudby, ktoré keby boli rozložené do celej sezóny tak som s ňou nadmieru spokojný.

Deň predtým sme mali možnosť počuť Saariaho s Terrestre v symfonickej verzii. Deň na to s Buffovcami a Quasar ensemble.

Zaujala hneď prvá vec Sombre. Je dobré, ak človek dopredu pozná súvislosti s Rothkom. Inak vníma. Lionel Peintre oslnil rovnako ako Eva Šušková v Tempest songbook – piesňových cykloch inšpirovaných Shakespearovou Búrkou. Naprostým vrcholom však boli komorné Terrestre a najmä Lichtbogen pre 9 hráčov. Naprosto kompaktné dielo, pri ktorom som nechcel iba jediné. Aby skončilo. Bravo.

Nesklamal ani SOSR. Tentokrát s dirigentom Chungki Minom. Očakávané high topy večera boli pre mňa Ligetiho Atmosphere a pre všetkých ostatných asi rozprávkové dielko kórejskej skladateľky Unsuk Chin. Akoby novodobý Gerschwin. Cítil som všetky polohy, skladbou som nadšený najmä partom Speak roughly to your little boy avšak… neviem či iba zvukári zaspali, alebo či obecenstvo v sále nestálo za to, aby trochu vytiahli sopranistke Valentine Coladonato hlas. Orchester ju jednoznačne v dynamických pasážach zvukovo potopil.  A je to škoda. Nádherné široko vrstevnaté dielo.

Ale to najhlavnejšie čo mám na srdci. Prekvapením pre mňa boli domáce diela.

  • Pangaea od Andreja Slezáka. Skvelé… i
  • Hudba k baletu od Ivana Paríka. Skvelé.

Dnešný deň ma presvedčil, že i slovensko má čo v súčasnej hudbe ponúknuť.

Čo dodať k Ligetimu. Snáď len to že ma pri vytlieskavaní dirigenta napadlo, spustime si Atmospheres ešte raz. A pridajme Lontano. Ligeti bol génius. Ten spôsob ako sa dokáže hrať s jedným tónom a ako dlho a s akou emóciou a napätím. Je to ukážka ako so základnou stavbou, priamočiaro a bez zbytočných efektov vytvoriť atmosféru.

Nesmieme opomenúť Dorochova. Všetko premyslené do posledného detailu. Hrá sa s obecenstvom veselú hru. Kto na to príde skôr. Jediné, čo ma nakoniec napadlo, ako sa asi tvárilo pred sto rokmi parížske obecenstvo, keď Ravel pustil prvýkrát Bolero alebo La Valse. 🙂

Zajtra pokračujeme.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *