Ďalší skvelý koncert Konvergencií za nami

Posted · Add Comment

Výprava do umeleckej továrne bola čiastočne dobrodružná. Dostať sa k cielu pomedzi železné ploty neukojených developerov trvalo dlhšie ako som čakal. Pri pokuse o skratku som na vrchole plota pozeral do rozzúrenej papule služobného vlka, čo strážil ten burinou zarastenou bordel. To však s koncertom nesúvisí. Iba do tej miery, že som meškal.


Cage je dnes už kultovým pojmom. Atmosféra tandemu Cage – Škuta bola až napäto tichá. Klavír ticho klinkal. Interpretka aj obecenstvo boli veľmi sústredení až utopení v kombinácii ticha a tónov. Klavír je vlastne typický tým, že dovoľuje počas celého prevedenia diela pracovať so zvukom aj tichom. Nebola to slávna 4’33″ ale chvalabohu, publikum si s Cageom rozumelo. A čo interpret sám?

Konvergencie prichádzajú tento rok s inovatívnym konceptom série sólových recitálov poskytujúcich priestor výnimočným umelcom, ktorí s festivalom dlhodobo spolupracujú. Spomienkou na amerického skladateľa Johna Cagea (1912–1992) pri príležitosti 100. výročia jeho narodenia budú Sonáty a interlúdiá pre preparovaný klavír. Renomovaný britský kritik prestížneho BBC Music Magazine Roger Thomas zaradil nahrávku tohto kultového diela v interpretácii Nory Škutovej pre label Hevhetia do knihy 1001 Classical CDs you must hear, before you die.

Po toľkých rokoch, čo Sonáty a interlúdiá hrám na rôznych miestach, sa vo fáze preparácie klavíra vždy dostaví pocit, akoby som bola opäť na začiatku. Vypreparujem, potom ladím, posúvam predmety, mením ich … Sonáty a interlúdiá sú pre mňa dielom, ktoré pôsobí nadčasovo, podobne ako Bachove Goldbergove variácie. Pri ich počúvaní sa osvieži myseľ, duša sa prečistí a upokojí. Napriek rôznorodosti jednotlivých krátkych skladieb dielo pôsobí ucelene a má ťažko opísateľný meditatívny účinok.

Nora SKUTA


Nasledoval Lupták s chellom. Fantastický sólový nástroj.

PROGRAM

  1. E. Bloch (1880—1959) – Suita č. 1 pre sólové violončelo (1956)
  2. Sofia Gubajdulina (1931) – Desať prelúdií pre sólové violončelo (1974)
  3. Vladimír Godár (1956) – O, crux (1999/2000)
  4. Paul Hindemith (1895—1963) – Sonáta pre sólové violončelo op. 25/3 (1923)

Niečo stále a pevné, ale v duchu neustálej zmeny. Alebo naopak: neustála zmena, v duchu niečoho stáleho a pevného… Aj tak by som mohol charakterizovať výber skladieb môjho recitálu. U nás takmer nepoznané Suity pre sólové violončelo Ernesta Blocha, ktoré napísal v posledných rokoch svojho života, prinášajú neustále meniacu sa stálosť a zároveň zrelosť Blochovho hudobného hľadania. Hindemith napísal Sonátu č. 3 pre sólové violončelo v podstate za jeden deň. Žiada sa vysloviť magické slovo – génius. K tomuto dielu sa vraciam po viac než pätnástich rokoch a je pre mňa niečím stálym a zároveň sa meniacim v čase. Desať prelúdií Sofie Gubajduliny je neustále sa meniaca hra zvukov, farieb, rytmov, výrazov a nástrojových možností. Godárov O, crux je pre mňa dotykom večnej podstaty. Moje improvizácie sú malým komentárom a dodýchaním hudby, ktorá odznela …

Jozef LUPTÁK

K recitálu ma nenapadá nič, čo by nebolo povedané. Gubajdulina bola taká, ako ju charakterizoval sám interpret. Pozrite čo všetko sa dá s chellom spraviť. Hindemith bol dobrý. Ako deň predtým v Klariskách. Pre mňa absulútny vrchol bol Vlado Godár. Chello vie spraviť tú správnu atmosféru. Najlepší nástroj pre sólovú hru. Nástroj spieval skoro ľudským hlasom Dies Irae. Aspoň pre mňa. Počul niekto snáď niečo iné?

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *