Koniec hry. Za Iljom Zeljenkom

Posted · 1 Comment

„ Tie časy tajdú, žitia obrazy miznú jak tône blankyta.
A raz zabúria víchrice skazy, raz šťastia výslnie svitá…“

Šťastné roky šesťdesiate 
S Iljom Zeljenkom odchádza vedúca postava Generácie 60.rokov, nezabudnuteľných rokov hviezdnej hodiny súčasnej hudby. Skvelej, talentovanej plejády tvorcov, ktorá našla odvahu vyraziť závoru komunistického „raja“ a vrhnúť sa s plnou vehemenciou do víru Novej hudby a priamo na medzinárodnú scénu. Žala tu jeden úspech za druhým, oceňovali ju na významných festivaloch a fórach. Zeljenkove skladby ako Osvienčim z roku 1959 (ešte pred slávnym Trenom obetiam Hirošimy Poliaka Pendereckého), hrozná spomienka na obete, ale aj vrúcne objatie súcitu, ( spočiatku opečiatkované a zakázané ako „ formalistické“); veselé, až bujaré, nezabudnuteľné Hry pre 13 spevákov a bicie; Polymetrická hudba, nádherný lyrický kus, aj keď k nemu bolo treba svetelnú signalizáciu a dvoch dirigentov ako na komplikovaných križovatkách; vynikajúce a dodnes svieže a prekvapujúce 2.klavírne kvinteto…. tie všetky boli vysoko hodnotené a nadšene prijaté v Kodani, Varšave, Gráci, Prahe, Bazileji, i na našich Smolenických seminároch (1968-70), prvom naozaj medzinárodnom fóre slovenskej hudby, ktorému ale komunistická zloba pristrihla krídla už po troch rokoch. Už vtedy sa pokúšali s Romanom Bergerom a Petrom Kolmanom , žijúcim od začiatku besnenia normalizácie v priateľskom rakúskom exile, aj o medzinárodný festival, ako ho mali Poliaci. Ale až vo víre revolučného Novembra, keď zahrmelo z plných pľúc Iljovo „A je to tu!“ zrodil sa pod jeho rozvážlivým i rozšafným vedením Melos-Étos, dnes už medzinárodne uznávaná značka festivalu súčasnej hudby zo Slovenska.Hry a „hry“ : vždy prvý na rane
Ilja bol od útlej mladosti predurčený stať sa skladateľom. Na prijímačkách na vysokú školu sa nestíhali diviť, čo za čudá to vyhúknutý mladík s tým svojím dominantným basovým hlasom a svojím vždy trocha komickým „ nadhľadom“, priniesol. Ale v prapodivných začiatočníckych tančekoch už zrela originálna struna hravého hudobného naturelu a tak ho prijali. Už v týchto študentských časoch neblahého stalinského kultu osobnosti začal hrať Ilja aj svoje nevypočítateľné „hry“ s režimom, napríklad keď sa musel za mladú generáciu koriť na povel autorom skladieb „svetlých zajtrajškov“, no tí si vo svojej nadutosti ani nevšimli, že sa im v skutočnosti vysmieva.

Ako prirodzený a uznávaný vodca vtedajších mladých, ktorý vždy ako „prominent“ znášal najväčšie kopance a so šarmom len sebe vlastným plátal diery v neľahkej komunikácii s mocou, bol vždy na rane medzi prvými. V roku 1972 kruté čistky mladú hudbu na vrchole jej vzostupu zmietli zo scény, kruto rozprášili a vyhnali do samoty a izolácie, vylúčili z hudobnej kultúry. Škody tohto nezmyslu na slovenskej hudbe a skladateľských osudoch sú nevyčísliteľné. Pre skladateľa v slobodnom povolaní, ktorým sa Ilja vždy cítil a vždy ním aj zostal, znamenal zákaz akéhokoľvek predvádzania jeho hudby a exkomunikácia z inštitúcií, čo rozhodovali o bytí a nebytí, o tvorivých odmenách, úplný existenčný kolaps.

Niektorí emigrovali , iní v tichosti, v samote i v bolesti a úzkosti a pod neustálym tlakom slabomyseľných ideológií dokázali aj tu doma ísť ďalej a zaradiť sa, napriek všetkému, medzi súčasnú medzinárodnú skladateľskú elitu. Bolo však treba vynaložiť veľmi veľa síl, ducha i viery. Veď vtedy nikto z nich nevedel, či sa ešte bude môcť niekedy hrdiť povolaním skladateľ. Stačí sa započúvať do Zeljenkovej Elégie z roku 1972, prekypujúcej trýzňou, ale aj nečakaným vykročením novou cestou, nástojčivosťou a a vyrovnanosťou, akú sme predtým nepoznali. A s akou potom prebrázdil, ak použijeme legendárny výrok poľského hudobného kritika, cez červené more a nezamočil si pritom nohy.

Aj v ohrození neohrozený

Ilja Zeljenka bol aj v ohrození silný, nepolapiteľný, suverénny a neohrozený. Jeho povestné hodnotiace „ bonmoty“, jeho nezabudnuteľné výrečné grimasy na koncertoch na adresu nepodarených nomenklatúrnych panegyrík a briskný spoločenský šarm dokázal každého odzbrojiť. Ešte i v týchto posledných rokoch, keď sa stiahol so svojou milujúcou manželkou Máriou, ktorá pri ňom vytrvala v dobrom i zlom, do samoty na chatu v harmónii , kde mal síce pokoj, ale už nežil v centre diania, ktorého bol vždy stredobodom, žartoval v jednom televíznom portréte, že žije vo „ vtáčom“ hudobnom prostredí. V decembri by sa bol dožil sedemdesiat päťky, sršal tvorivým duchom, hovoril o nových objavoch a keď ste ho stretli, vždy vás potľapkal po pleci a dával aj absurditám rozmer ( alebo aspoň perspektívu a pocit) normálnosti.

O to je jeho úmrtie drastickejšie a sprevádzané nielen fatálnym pocitom odchodu výborného, optimistického a nenahraditeľného kamaráta a hudobnej autority, ale aj symbolického zániku jedného celého hudobného sveta, v ktorom ešte vládli hodnoty a duch poriadku a disciplíny, spojenej s každodennou drinou a ak bolo treba, aj odriekaním a obetou Zvlášť budú za nim smútiť intepreti, naši i zahraniční, ktorých mal Ilja zvlášť rád, v posledných rokoch s nimi (ako napr.s Moyzesovým kvartetom) ako zručný klavirista dokonca aj sám účinkoval.

Zeljenkovou hlavnou črtou bola hra, hrovosť , žartovnosť a rytmická vynaliezavosť a energickosť, blízka Stravinskému a celej neoklasicistickej poetike, ktorú jeho tvorba etablovala na Slovensku. Hoci najmä v rokoch neslobody pribudol aj smútok, alebo skôr elegickosť, lebo Ilja nikdy nenariekal – ani v živote a ani v tvorbe.

Rovnako nemal rád vykalkulovanosť, tú tienistú stránku nenásytného avantgardného vynálezcovstva , ktorú priniesla západná ( darmstadtská) avantgarda. Neomylne šiel za hlasom prirodzenosti a rešpektovaním hraníc chápania poslucháča. A zrejme práve preto – a nielen ako „spoločenský génius“, ktorý mal vždy sólo a nikdy nenudil – sa mohol stať jedným z najobľúbenejších autorov tzv. Novej hudby nielen u nás, ale aj v susednom Česku, v Rusku, v Nemecku a všelikde inde.

Hudba je dokonalejšia ako život
Ilja vždy hovorieval, že hudba je dokonalejšia ako život. Preňho skutočne tým pravým životom bola, aj keď najmä neopísateľné „románové“ zážitky s ním a jeho priateľmi, výtvarníkmi a hlavne tvorcami novej ( žiaľ už tiež zabúdanej) vlny slovenského filmu zo 60.rokov, so Štefanom Uhrom, Eduardom Grečnerom, Mirom Horňákom patria pre pamätníkov tých čias k nezabudnuteľným. Spoznala som Ilju Zeljenku hneď pri prvom vstupe na svoju alma mater, na Filozofickú fakultu UK na Šafárikovom námestí. Spolu so známym výtržníkom Jánom Johanidesom a svojím mnohoročným priateľom, muzikológom Ivanom Mačákom vyrábali práve v maličkom seminári hudobnej vedy s pomocou vŕzgajúcej stoličky, šušťania papiermi a vlastného „úpenia“ na vtedajšom technickom zázraku – magnetofóne Sonet duo nejakú „ musique concréte“. Z hry s posúvaním slučiek na magnetofónovej páske sa napokon zrodila doživotná kompozičná idea zejlenkovskej vynaliezavej „polyfónie rytmov“, hlavný znak jeho svojskej kompozičnej iskry.

Iljova odpoveď na bežnú otázku ako sa máš, alebo čo robíš, bola vždy tá istá: komponujem. Komponoval ešte aj ťažko chorý, po operácii, keď mu bolesť zmierňovali liekmi. Ešte pol hodiny pred operáciou, ktorá odhalila krutú nemoc, mi položartom povedal, že je trocha pripitý a tak nemôže dlhšie hovoriť. Stále neviem uveriť, že už nežije.

A tak zostáva len dúfať, že tak ako on sám veril v moc, nesmrteľnosť a veľkosť hudby, ktorá vo svojej dokonalosti pretrvá ponad pomíjavosť našich „ dní každodenných“, nezadlávi tento jeho celoživotný sen tá neúprosná realita nášho dneška, ktorá so smrťou pozemskou zmetie bez milosti do priepasti zabudnutia i skladateľskú múzu.

Naďa Hrčková

Ilja Zeljenka zomrel 17.7.2007. Text v miernej úprave vyšiel v SME

One Response to "Koniec hry. Za Iljom Zeljenkom"
  1. Igi píše:

    Nezadlávi nás ani sny žiadna realita pokiaľ diamant v hrudi nezhynie a jeho nasledovníci ho budú hrávať vždy keď si to zaslúži. Teda často.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *